Zločin a trest v starovekom Egypte
strana 1 / 5
Život starovekého Egypťana bol popretkávaný mnohými niťami. Okrem tých priaznivých, ako radosť, šťastie a spokojnosť sa ním vinuli aj zloba, smútok, žiaľ či nenávisť. Dobro a zlo sa každú minútu dňa stretávali v odvekom boji o pomyselné víťazstvo. Raz sa misky váh priklonily na stranu dobra, raz zasa na tú opačnú. Starovekí Egypťania však verili, že spravodlivým konaním a dodržiavaním Maat sa vyhnú chaosu a hnevu bohov.Keď v krajine vládla Maat a bohovia boli spokojní bolo všetko v poriadku. 
Najvyšším garantom práva a osobným poslom spravodlivosti, stelesnením harmónie, rovnováhy síl a poriadku - Maat bol faraón. Jeho najzákladnejšou povinnosťou bolo dbať o dodržiavanie Maat, vtedy boli spokojní nielen ľudia ale aj bohovia. A spokojné božstvá priaznivo zhliadali na Egypt a chránili ho. Tým, že pri nástupe na trón prijal vladárske insígnie žezlo a karabáč boha Usira stal sa symbolom spravodlivosti, ktorá vždy potrestá zločin a krajinu bude viesť pevnou rukou.
Spoločnosť tvoria ľudia a od nich závisí jej charakter. Či už práve boli pokojné alebo búrlivejšie časy zločin nedriemal. Zloba, závisť a nenávisť či túžba po mamone alebo pomste ... tieto nešváry boli prítomné v každej dobe. Len niekedy boli vypuklejšie viac, niekedy menej. Tam kde sa dalo po pomyselnom rebríčku vystúpiť vysoko dalo sa aj padnúť hlboko. Štruktúru spoločnosti v súvislosti so zločinnosťou výstižne charakterizuje Joyce Tyldesley vo svojej knihe "Jak soudili faraoni, s. 14:
Nerovnomerné rozdeľovanie majetku a možností samozrejme nemuselo nevyhnutne viesť ku kriminalite. Lenže taká je už ľudská prirodzenosť. Každá spoločenská vrstva je vždy obdarovaná primeraným dielom lotrov a darebákov. Jediným limitujúcim faktorom bol prístup k zdrojom, takže chudobnejšie vrstvy spoločnosti sa obmedzovali na menej závažné a fyzické trestné činy, drobné priestupky, krádeže a vraždy zatiaľ čo príslušníci privilegovaných vrstiev boli schopní využívať svojich vysokých pozícií a zaoberať sa značne duševne náročnejšími trestnými činmi, takzvanou „úradníckou“ kriminalitou, ktorá obnášala úplatkárstvo (úplatky dávané i prijímané), korupciu a podvody vo veľkom. Majetok im samozrejme dovoľoval ďalší luxus; mohli zaplatiť iným, aby páchali trestnú činnosť za nich..
Právo na spravodlivosť mal každý bez ohľadu na pôvod, pohlavie či majetok. Ale... zdá sa, že vo výhode bol ten s plnšou truhlicou. Súdny dvor mal tendencie veriť skôr bohatému (veď prečo by už sa ten domáhal ešte aj niečoho naviac keď už má sám dostatok, zatiaľ čo chudobného mohla motivovať práve vidina zbohatnutia ...). Výrečne o tom vypovedá aj úryvok z „Poučení Anchešonkových“ (pisár z Neskorého obdobia): "Nesúď sa s nikým kto je spoločensky vyššie ako ty, keď proti nemu nemáš žiadnu ochranu“. To pravdaže ale neznamenalo, že sa ten menej majetný nedovolal svojho práva. Len ho to mohlo stáť viac námahy a odvahy.
Ženy sa pred súdom nevyskytovali tak často, čo pravdaže neznamená že sa svojich práv nedomáhali aj touto cestou. Neznamená to ani, že by boli obmedzované vo svojom práve dovolať sa spravodlivosti. Skôr by to mohlo byť spôsobené tým, že nerealizovali toľko transakcií, alebo riešili svoje spory či nároky mimo súdneho tribunálu.
Ako bol chránený štát si dokážeme predstaviť celkom slušne. Čo sa ochrany jednotlivca týka asi by bola najvýstižnejšia definícia "pomôž si sám" (aspoň v začiatku diania kauzy). Súkromnú ochranu si mohol dovoliť len majetnejší, ostatní sa chránil viac menej sami (hlavnou povinnosťou polície bola hlavne prevencia a odhaľovanie zločinov proti štátu, v občianskych záležitostiach sa táto zložka angažovala len minimálne). V starovekom Egypte si ľudia veľmi zakladali na svojej dobrej povesti a to predpokladalo, že sa budú správať tak, aby nevyvolali verejné pohoršenie či nebodaj odsúdenie ostatných členov komunity, ktorí sa medzi sebou poznali veľmi dobre. Strata dobrej povesti či naštrbenie bezúhonnosti mohlo vážne poškodiť nielen súkromný ale aj pracovný život "postihnutého".
Musíme s tým na súd?- Osobné záležitosti - tu platilo, že pokiaľ sa dajú vyriešiť mimosúdne, len dobre. Uplatňovalo sa to napr. pri manželských sporoch či domácom násilí. O tejto skupine prehreškov sa nedochovalo veľa správ či záznamov. Nie snáď preto, že by sa nepáchali, ale skôr preto že patrili k tým, ktoré sa primárne riešili mimo súdu – ako osobná záležitosť a teda, že aj dokumentácia s tým súvisiaca bola deponovaná mimo súdneho dvora. Ďalším možným vysvetlením by bolo aj, že zainteresované strany to riešili mimo akejkoľvek oficiálnej inštitúcie. Dokonca sa predpokladá, že v niektorých prípadoch napr. vražda mohla byť odčinená buď vysokým odškodnením alebo vyrovnaním v podobe straty ďalšieho (posmrtného) života. Napr. v legendárnej Dér el-Medíne sa väčšina sporov a problémov riešila týmto spôsobom, alebo pri schôdzi celej komunity, kde mali remeselnícki majstri rozhodovaciu právomoc.
- Občianske spory majetkovo právnej, či obchodnej povahy, sporoch o dedičstvo, alebo o vlastnícke práva sa riešili prostredníctvom súdu - na formálnej úrovni.
- Zložitejšie občianske záležitosti a kriminálne prípady vyšetrovali vládni úradníci priamo zodpovední stálemu súdu vezíra. Súd mal právo zatknúť, zadržať vo väzbe, vypočúvať podozrivých a ak išlo o prešetrenie pravdivosti svedectiev mohol siahnuť aj ku krajnému prostriedku – mučeniu.
- Zločiny proti panovníkovi a štátu postihované exemplárnymi trestami sa riešili výlučne prostredníctvom súdu. Spáchať takýto skutok znamenalo, že páchateľa čakal trest najvyšší. To zodpovedalo aj významu a rozsahu zločinu. Útok na panovníka a teda aj na krajinu nemohol zostať bez trestu a trest musel byť exemplárny, doslova odstrašujúci. Zhovievavosť bola v tomto prípade nemysliteľná, pretože to by si bolo možné vysvetliť ako slabosť.
Ja mu to nedarujem, ja ho zažalujem...!
Každý mal právo podať písomnú sťažnosť a predniesť svoj prípad pred súdnym dvorom. Ten sa skladal z vážených občanov a bol zvolávaný podľa potreby. Neexistovala žiadna stabilná porota, či profesia ako dnešní právnici. Treba ale poznamenať, že občan mal plnú zodpovednosť za prezentáciu svojho prípadu. Pri prednesení svojho prípadu pred tribunálom musel uviesť všetky podrobnosti týkajúce sa záležitosti v ktorej sa na tribunál obracal, označiť vinníka a prípadných svedkov.
"Zvyk vyžadoval, aby žalobca uviedol v liste všetky podrobnosti žaloby: ako k priestupku prišlo, či žalobca utrpel zranenia, či škody a aké. Potom mal dokument prevziať obžalovaný a odpovedať, a to opäť písomne, na každé vznesené obvinenie"
napísal vo svojom diele Histórie (I.76) staroveký autor Diodoros Sicílsky.