• Výstavy & akcie
• Aktuality
• Knižný register
• Súťaže
• Ankety
• O stránkach
• RSS
• Kontakt
• Mapa stránok

Život & Smrť

"Takto to musí byť, to je predsa samozrejmé", hovorieval si rovnako ako my v istých okamžikoch staroveký Egypťan, Sumeran, Babylončan či Asyran. Pre nás i pre každého z nich ale predstavuje ona samozrejmosť úplne inú myšlienkovú konštrukciu. Množstvo Čechov dnes pozná javisko, na ktorom vznikli najstaršie písma užívajúce civilizácie a štáty, z vlastnej skúsenosti. Prezerá ich ale väčšinou so znalosťami, ktoré s pomocou vecí z dávnej minulosti umožňujú prehrať v hlave nanajvýš pár strnulých gest, nie však plnokrvný kus s dejom, zápletkou a vnútorným konfliktom postav. Čo s tým? Poďme sa pozrieť, ako vtedy šiel a z čoho sa skladal obyčajný život.

Staroveký Egypt bol bez všetkého preháňania a metafor "darom Nílu". Veľtok, ktorý si za milióny let vyhĺbil v severoafrickej skalnej plošine koryto široké asi niekoľko kilometrov, dával Egyptu život, geografický rámec i obzor každodenného života. Poľnohospodárom ponúkala každú jeseň hnedá prsť naplavená Nílom ornú pôdu prvej kvality. Po rozmeraní kráľovskými úradníkmi, opakovanom po každej záplave, sa mohli pustiť do práce a na jar zberali bohatú úrodu. Jarné plodiny sa už tak hojne neurodili, pretože čas do horkého a suchého leta začínajúceho v máji na to nestačil. Obilniny slúžili nielen k príprave chleba, pečiva či rôznych kaší a omáčok, ale varilo sa z nich i pivo. Vieme dokonca, že Egypťania zhotovovali z múčnych jedál vôbec prvé známe konzervy histórie. Preto venovali egyptskí poľnohospodári, a obzvlášť gazdinky zvláštnu pozornosť pestovaniu zeleniny a ovocia v záhradách a sadoch, ktoré obhospodarovali celoročne. Vedľa strukovín a takých plodín ako cibuľa, cesnak, uhorky, šalát, mandle či olivy dodávali egyptskí záhradníci a sadári i hojnosť rôzneho ovocia - jablka, granátové jablka, ale i datle, figy, a hlavne vinnou révu, ktorej plody konzumovali v tuhom i tekutom stave.
Na brehoch rieky obrastaných prirodzenou vegetáciou pásavali egyptskí pastieri stáda oviec, kôz, dobytka i prasiat. Hospodárske zvieratá dodávali Egypťanom nielen mlieko a mliečne produkty – maslo, podmaslie, tvaroh, syry či jogurt, ale aj vlnu na odevy, či štetiny na výrobu kartáčov. Vody Nílu poskytovali hojnosť rýb.

Od stien dedinských príbytkov a z výrobných štvrtí miest sa šírili vône i zápachy a zaznieval hluk rozličných remesiel. Majstri hrnčiari zručne vytáčali z mastnej nílskej hliny ostrenej prímeskami slamy, piesku alebo drvených črepov široké misky, taniere alebo štíhle a vysoké fľaše a džbány. S obdivom a možno aj troškou strachu sa prizerali okoloidúci práci pri kovotepeckých pieckach dýchajúcich teplom. Odborníci tu tavili medenú rudu v kelímkoch žeravených nad pahrebami do ktorých vháňali vzduch často z vlastných pľúc. Vytavenú meď odlievali do foriem v ktorých vznikali hrubé podoby nástrojov, zbraní alebo šperkov. Vyrezávať potrebné predmety z dreva, pliesť rohože alebo košíky z rákosia alebo palmových listov a priasť z ľanu alebo vlny niť a tkať z priadze látky nebolo nič zvláštneho; dokázal to každý. Zato výrobe skla sa bolo treba učiť veľmi dlho. Majstri sklári dokázali vytaviť len malé množstvá slonoviny, a tak používali hlavne sklenenú niť. Jadro pozostávajúce z rozžeravenej medenej tyčinky na ktorom vymodelovali z handier a tvárnej hliny tvar vnútra nádoby, ovinuli sklenou niťou a niekedy ešte ozdobili povrch novej nádoby ornamentom zo sklenej nite inej farby. Zvlášť elegantne pôsobil napríklad akord zlatej vinice na temno modrom flakóniku. Remeselníci a obchodníci vymieňali svoj tovar a výrobky na trhoch. Buď sa pritom dohodli na výmene tovaru za tovar alebo predávali za všeobecne prijímané predmety. Boli nimi napríklad nádobky na olej, dobytčatá, alebo aj presne odvážené kúsky mede.
V zrázoch nílskeho údolia sa na vhodných miestach otvárali lomy na skalné suroviny znejúce ohlušujúcimi ranami kamenárskych nástrojov a krikom príkazov a inštrukcií. Kvádre nahrubo pritesané vylamovali odborníci pomocou vysušených klinov, ktoré zarazili do vysekaných štrbín a polievali vodou. Sila pučiaceho dreva potom kváder od skalného podložia odtrhla. Pisári a dozorcovia označovali niektoré kvádre štetcom alebo rukou písanými inštrukciami kam majú byť dopravené a niekedy aj dátumom.

Väčšina Egypťanov bývala na dedinách na vyvýšených miestach nílskeho údolia. Domčeky si stavali z hliny, dreva alebo aj prútených či rákosových pletív omietaných hlinou. Dvere a okna mávali vlastné drevené rámy, cez dvere sa spúšťavala namiesto dverí rohož. Stropné konštrukcie sa robili z trámov alebo silných palmových rebier. Na tie sa položili rohože a navrch bola celá stavba zastrešená vrstvou udupanej hliny. Vnútri domov spala spravidla rodina na podlahe alebo na vyvýšených plošinách na rákosových rohožiach pokrytých vlnenými huňami a prikrývkami. V bohatších domácnostiach mávali aj stoly a stoličky, alebo dokonca kreslá a majetok ukladali v truhlách.
Večer sa svietilo olejom alebo zvieracím tukom v lampičkách stojacich zvyčajne na poličkách alebo v zvláštnych výklenkoch v stenách. Egypťania sa obliekali do vzdušných a ľahkých ľanových látok. Cez bedrovú rúšku akési slipy alebo nohavičky, nosili muži a ženy sukne. U žien to boli vlastne v jednom kuse šité šaty bez rukávov a s výstrihom v tvare V, muži nosili obvykle sukňu siahajúci len od pása dole. Cez sukňu sa zahaľovali plášťami alebo plédmi, v zimnom období teplo podšitými alebo z vlnených látok. Hlavy si holili a hodnostári a kňazi nosili umelé parochne. Nosili sa dokonca aj úradné brady a dokonca aj kráľovná Hatšepsovet, prvá vládkyňa v dejinách Egypta, si pri oficiálnych príležitostiach musela úradnú bradu nasadiť. Odznakom vyššieho postavenia bola palica a niekedy zvláštny úbor alebo pokrývka hlavy. Veľkňaz mesta Théb (eg. Veset – pozn. Egyptica) nosil napríklad kožušinu levharta. Faraón nosil rôzne druhy korún, medzi nimi hlavnú úlohu hrala červená koruna Dolného Egypta a biela koruna Horného Egypta. Obyvatelia Egypta chodili väčšinou bosí. Na dlhšie a namáhavejšie cesty si obúvali kožené sandále a opánky, u bohatých a mocných zdobené korálkami či nášivkami z drahých kovov.

Ráno vstávali zo všetkého najskôr mamičky, ktoré vonku zakúrili na ohnisku a pripravili rodinám raňajky. Bývali to všelijaké kaše či polievky ku ktorým sa jedli chlebové placky, tu a tam syry alebo tvaroh, zelenina, ovocie a asi aj ryby. Po raňajkách odišli oteckovia do práce – na pole, do dielne, úradu, chrámu či k dvoru a gazdinky sa starali o deti, pracovali na záhradkách alebo priadli niť, tkali látku a šili šaty. Počas najväčšieho úpeku sa cez poludnie Egypťania ukladali k spánku a domov sa opäť vracali až so zotmením. To už mávali gazdinky hotovú večeru, po ktorej sa rozhostil večerný pokoj a nastala chvíľa vážneho rozhovoru či nezáväzného klebetenia so susedmi alebo priateľmi. Starí a skúsení susedia sa niekedy dali prehovoriť k rozprávaniu povestí, bájok, rozprávok alebo dobrodružných príbehov. Do postele sa rodiny odoberali pomerne skoro. Malé deti do piatich rokov zostávali obvykle u mamičiek. Pri domácom ohnisku, na podlahe obývacej izby alebo na dvore či v tieni paliem sa hrali s kamienkami, drievkami ale i skutočnými hračkami – panáčikmi, bábikami alebo vozíkmi či nádobíčkom. Vyrastenejší chlapci a dievčatá sa asi do dvanástich rokov veku učili remeslu rodičov. Chlapci odchádzali s oteckami do práce, dievčatá zostávali doma po ruke mamičkám. Vo veku dvanástich rokov vstupovali deti do praktického života. Symbolicky im vtedy po prvý raz oholili hlavu a stali sa z nich dospelé. Mohli dediť otcovo remeslo alebo postavenie, ženiť sa a vydávať. Sobáš uzatvárali Egypťania nedlho potom, obyčajne jeden muž s jednou ženou, i keď mocní a bohatí mávali niekedy viac žien.

Podľa viery starých Egypťanov má človek nesmrteľnú dušu, ktorá prichádza do mŕtveho tela a ktorej je treba prinášať obetiny potravín, aj keď len symbolické. Preto venovali výstavbe hrobiek veľkú starostlivosť, od chudobných, ktorí ukladali zosnulých do jednoduchých jám vykopaných v púšti, nad ktorými aspoň symbolicky navŕšili mohylku z kamenia, až po mocných a bohatých, ktorí si niekedy stavali celé záhrobné paláce so stĺpovými nádvoriami, skladmi obetín a kaplnkami pre uctievanie duše nebožtíka. Každému nebožtíkovi musel jeho potomok, spravidla prvorodený syn, prinášať pravidelne obetiny jedál a ctiť jeho pamiatku. Na stavbách pyramíd robotovali najskôr celé dospelé obyvateľstvo krajiny vždy počas letnej sezóny keď bola úroda bezpečne uložená v sýpkach a rozvodnený Níl umožňoval ľahkú dopravu ťažkých nákladov po vode.