• Výstavy & akcie
• Aktuality
• Knižný register
• Súťaže
• Ankety
• O stránkach
• RSS
• Kontakt
• Mapa stránok

Pyramídy

» Úvod» Zaujímavosti» Omyly» Register pyramíd» Mapa pyramíd

Doľnoegyptskí roľníci kedysi pochovávali svojich mŕtvych vo svojich obydliach, neskôr stavali na okraji dedín "domy mŕtvych" so šikmými múrmi. Ich náprotivky Hornoegypťania sa držali tradície pradávnych kočovníckych pohrebov na pochode - mŕtvy bol uložený do jamy prikrytej hŕbou piesku a obloženej kameňmi, neskôr na takúto jamu stavali mohylu z tehiel. Horno a dolnoegyptský spôsob sa neskôr "stretli" v mastabe. Panovníci v ranných časoch si dávali stavať mastabu, neskôr ju používali už len významné osobnosti a hodnostári. Najstaršie mastaby sa stavali z nepálených tehiel ako masívne bloky so šikmými vonkajšími múrmi. Prezrádzajú, že ich predchodcu možno hľadať v hornoegyptskej hrobke s mohylou. Neskôr sa k slovu prihlásil dolnoegyptský vzor a mastaby mali vzhľad obydlia. Od 4. dynastie už prevažoval kameň. S postupujúcim časom sa výzor unifikoval a rozmery rástli. Označovali ich aj ako "lavice pre obrov" alebo "paláce mŕtvych" (Čej, Ptahotep, Ptahšepse...).
Neodmysliteľnou súčasťou bola pohrebná komora, miestnosť s potrebami pre posmrtný život (skladisko pohrebnej výbavy) a kaplnka pre zádušný kult. Na dopravu múmie do pohrebnej komory slúžila šachta, nechýbali ani uzatváracie a bezpečnostné zariadenia, umelecká výzdoba a nezriedka aj pohrebný múr. Stavbe mastaby sa venovala veľká pozornosť, veď predstavovala zázemie pre život na onom svete. Začínala podzemnými partiami hrobky, nadzemné prichádzali na rad až potom. Nezriedka doznala budúca mastaba zmeny ešte počas výstavby. Stávalo sa tak napríklad keď majiteľ zmenil spoločenské postavenie a potreboval tomu mastabu prispôsobiť, alebo keď mastaba zmenila majiteľa. Ten si celkom logicky chcel upraviť podľa svojich nárokov a primerane svojmu postaveniu.

Pôvodným úmyslom bola mastaba štvorcového pôdorysu (63 m každá strana, výška 9 m). Pyramída vznikla, zjednodušene povedané, ukladaním stupňov (celkom ich bolo 7) na rozšírenú a upravenú nadzemnú časť predtým mastaby. Nebola z nepálených tehiel, ale zo solídnych kamenných kvádrov, ktoré mali ako stavebný materiál premiéru. Architektom, ktorý dal svetu stupňovitú pyramídu bol prvý minister druhého panovníka tretej dynastie Džosera Imhotep. S tradičnou mastabou spájala Džoserovu pyramídu aj skutočnosť, že bola rodinnou hrobkou. Neskôr bol v pyramíde pochovávaný len panovník. Pre úplnosť doplňme, že éra stupňovitých pyramíd trvala asi storočie.

Stavba pyramídy bola vecou štátneho významu s jednoznačnou prioritou. Nič, či už plánovanie alebo výstavba, nebolo ponechané na náhodu. Keď sa vlády ujal nový panovník musel si nechať postaviť hrobku primeranú jeho postaveniu. Už pri zahájení stavby panovník zatĺkol panovník kolíky, natiahol šnúry a urobil čestný výkop zeme, ktorú posypal pieskom. Z hliny vymiesil tehlu ktorú položil ako "základný kameň". Do základov stavby potom panovník za prítomnosti kňazov uložili tzv. "zakladajúci depozit" (vzorky použitého materiálu, miniatúry náradia a "magické tehly" s titulatúrou panovníka). Kňazi pozom stavbu vysvätili a mohlo sa začať stavať. Vzhľadom k svojmu významu nie je predpoklad, že by bola stavba zverená do rúk začiatočníkovi. Práce na nej zväčša viedol najbližší spolupracovník panovníka, skúsený, šikovný a loajálny človek. Napr. u Džosera to bol Imhotep.

Premeniť plány panovníkovho architekta na skutočnú stavbu však už bolo úlohou stavebníkov a remeselníkov. K slovu sa dostali lámači kameňa, dopravcovia stavebného materiálu, kamenári, nosiči. Najprv bolo treba vytipovať vhodný kameňolom z ktorého by bol ten najkvalitnejší materiál na stavbu. Keď bol určený lom začalo sa s dobývaním vápenca alebo kameňa. Začalo sa na povrchu a postupovalo po vrstvách do hĺbky. Najprv urovnali povrch, potom vyznačili čiary. Podľa týchto čiar vytesali záseky, ktoré postupne prehlbovali. Keď práve vznikajúci kváder držal na skale už len úzkou plôškou zrazili ho údermi palice (z doleritu) alebo kladiva (z mede). Dobývanie kamenného bloku bolo o niečo náročnejšie. Do diery vydlabali hlboké záseky, kladivom do nich zarazili kovové kliny, zapreli sa do nich a kváder vylomili. Veľké bloky vysekávali von aj tak, že do diery vrazili drvenný klin ktorý potom polievali vodou. Keď drevo napučalo roztrhlo skalu. Šikovní remeselníci predznačili hrany "trhania" tak aby získaly želanú veľkosť a tvar a žiadne poškodenie materiálu. Veľký dôraz kládli na kvalitu skaly a tak sa stávalo, že v lomoch vznikali celé tunely.

Kvádre na stavenisko dorazili hrubo opracované už v určených rozmeroch. Finálna úprava sa realizovala až na stavenisku. Kamenári vyhladili bočné plochy aby k sebe priliehali, predáci ich pred uložením označili (očíslovali). Spojivom bola malta z mäkkého ílu, niekedy bola spojivom len vlastná hmotnosť kvádrov. Ich vonkajšie plochy boli vyhladzované medenými dlátami až po uložení na miesto. Aby si boli remeselníci istí kvalitou kontrolovali hladkost plochy kvádra pomocou farbou potretých dosiek, ktoré ťahali po jednotlivých kvádroch. Keď farba nechala na vyčnievajúcich nerovnostiach stopy označila tak miesta ktoré bolo treba ešte dohladiť. Podobne sa postupovalo pri hladení a leštení žulových kvádrov v pohrebnej komore.

Neľahkou, nie však nesplniteľnou, etapou bola doprava stavebného materiálu na stavenisko. Keď vody Nílu vystúpili tak vysoko, že siahali až k staveniskám skracovala sa cesta materiálu na minimum. Na prepravu sa používali plte a člny. Keď bolo treba použiť suchozemskú cestu prišli k slovu podkladacie valce a drevenné sane ťahané lanami. Vozy a kolesá už síce starí Egypťania poznali, ale pre ich krehkosť nepoužívali. Väčšina egyptológov zhodne predpokladá, že na menší kváder stačili jeden až dvaja nosiči, ktorý ho na vyššie stupne vynášali alebo vyťahovali po rampe polievanej maltou. Existencia tejto rampy síce nie je doložená, ale stopy sa nenašli pravdepodobne preto že po dokončení stavby sa okolie pyramídy upravilo.

Robotníci na stavbe boli presne a prísne organizovaní. Boli rozdelení do skupín a čiat s príslušnými vedúcimi, dozor vykonávali pomocní architekti a určení dozorcovia. Osobitné čaty predstavovali kamenárski majstri a sochári. Pracovné čaty mali aj svoje názvy, napr. "Mužstvo Chufu prebúdza lásku" alebo "Menkaure je opojený". Mimo záplavového obdobia pracovali na stavbe len profesionálni stavbári a remeselníci. Počas záplav, keď sa na poli nedalo pracovať, pracovali na stavbe pyramídy aj roľníci, ktorí v tom čase nemohli obrábať svoje polia.

Dodnes sa vedú spory o tom, či boli ako pracovná sila na stavbe použití slobodní poddaní (čo bol vlastne relatívny pojem pretože všetko a všetci v krajine patrili panovníkovi) alebo otroci.
V skratke si pripomeňme o čo tu vlastne ide. Na jednej strane "barikády" stoja zástancovia teórie o využívaní otrokov. Svoju argumentáciu podopierajú napr. existenciou výrazu hm (číta sa ako hem), ktorý prekladajú ako otrok. Za otrokov považovali aj vojnových zajatcov a privlečencov z dobytých území. Argumentujú aj tým, že otrok bol lacnou a efektívnou pracovnou silou, ktorú bolo možné bez problémov nahradiť. Na druhej strane stoja ich odporcovia, ktorí hovoria, že výraz hm neznamenal priamo otrok a že v starovekom Egypte otroci predsa neboli, pretože nikde sa také označenie nespomína. Len pre úplnosť dodajme, že jestvovalo mnoho označení, ktoré sa dajú vyložiť rôzne. Napr. džt (čítame ako džet) znamenalo telo v zmysle pracovného nástroja (podobných výrazov poznajú egyptológovia asi dvadsať). Nech už to však bolo akokoľvek faktom je, že panovník nebol odkázaný len na otrokov. Mal predsa moc nariadiť komukoľvek v krajine, obzvlášť keď išlo o takú významnú záležitosť, prácu kdekoľvek a nikto nesmel odmietnuť. Odmietnuť by znamenalo previniť sa zradou na panovníkovi a krajine. Najpravdepodobnejšie ale je, že na stavbe sa podieľali jedni aj druhí. Dokumentácia zo Starej ríše ktorá by do problému vniesla viac svetla, sa žiaľ nedochovala. Naproti tomu z dokumentov z neskoršej doby je možné usudzovať, že povinnosť zabezpečiť dostatok pracovnej sily preniesli na náčelníkov jednotlivých nómov (oblastí). A potom už bolo na nich aby dodali požadovaný počet pracovnej sily.

Neodmysliteľnou súčasťou staveniska bola aj "armáda" pisárov, ktorí zaznamenávali kompletné dianie na stavbe. Evidovali privážaný materiál, príjem a výdaj nástrojov potrebných na prácu, prídely stravy pre robotníkov na stavbe, robili záznamy o úrazoch, chorobách, podávali hlásenie o priebehu stavby. S pisármi okrem architektov úzko spolupracovali aj dozorcovia stavieb, ktorí mali za úlohu dbať na dodržiavanie pracovného plánu a poriadku medzi robotníkmi. Choroby alebo úrazy sa nevyhýbajú ani panovníkovým stavbárom a tak bol k dispozícii aj lekár.

Keď bola pyramída postavená dostala sa k slovu výzdoba a "zariadenie". Sarkofág tam už bol - dopravili ho tam už počas stavby. K "slovu" sa teraz dostali omietkári, štukatéri, kresliči, maliari, sochári, či kamenári ktorí realizovali vnútornú výzdobu. Nezaháľali ani dekoratéri - šperkári a zlatníci, stolári a rezbári, tkáči - tí všetci boli zainteresovaní do prípravy pohrebnej výbavy ktorá musela spĺňať tie najprísnejšie kritériá. Pri prácach na výzdobe a zariadení používali majstri lampy naplnené olejom so sezamu s prídavkom soli, alebo živočíšny tuk (tiež s prídavkom soli) vnútri ktorého bol stočený plátenný knôt. K pridávaniu soli sa pristupovalo aby sa pri prácach nepoškodila vzácna výzdoba. Soľ totiž zabraňovala spaľovaniu dymu.