• Výstavy & akcie
• Aktuality
• Knižný register
• Súťaže
• Ankety
• O stránkach
• RSS
• Kontakt
• Mapa stránok

Egyptica - projekty

» 01:
Významné ženy» 02:
Predstavujeme...» 03:
Súkromné hrobky



Súvisiace: I. diel »»
II. diel III. diel

Ak chceme začať prehliadku najvýznamnejších mocných žien starovekého Egypta musíme začať od "Adama", v tomto prípade skôr od Esety. Eset – manželka Usira, matka Hóra, Pani mocných slov, Najväčšia z bohov a bohýň. Sústreďovala v sebe najkladnejšie vlastnosti a črty ženy: krásu a ušľachtilosť, manželskú lásku a vernosť až za hrob, materinskú lásku či starostlivosť o dieťa. Bola obdarená mocou na konanie dobra a spravodlivosti. Spomína sa nielen v Textoch pyramíd,m ale aj v Textoch rakiev a Knihe mŕtvych. Bola dcérou boha zeme Geba a bohyne neba Nut, sestrou jej bola Nebthet a bratom Sutech. Podľa mienky väčšiny egyptológov Eset znamenalo sídlo, v užšom zmysle dokonca trón ktorý bol aj hieroglyfickým znakom jej mena. Prvé zmienky sa dochovali už z Archaickej doby a odvtedy stretávame Eset stále. Za matku jej syna Hóra sa ale považovali aj Hathor a Nut a mnohé bohyne s ňou mali zhodné funkcie, často s ňou splývali a stotožňovali sa. Eset si ale vždy zachovávala samostatnú osobnosť a mnohé z tých bohýň si "podmanila" a postupne s ňou splynuli v jedno. "Zlé jazyky" by mohli tvrdiť, že za "kariéru" v božskom panteóne vďačí manželovi a synovi, ale nemožno poprieť, že ani oni by bez nej ďaleko "nedošli". Okrem svojich domovských miest (Buto, Heliopolis) nemala veľmi dlho samostatný kult a chrámy. Uctievali ju spolu s Hórom a Usirom, výraznejšie sa osamostatňovala v Gebtu ako matka boha Mina a v Saute ako matka boha Vepvoveta (Vepaueta). Kult Esety sa osamostatnil až za Novej ríše, rozmach zaznamenal v Neskorej dobe – vtedy už bola aj ochrankyňou mŕtvych a patrónkou žien. Najstarší chrám pochádza z obdobia 26. dynastie.

Manželka kráľa Džera (1. Dynastia). Jej meno sa nenašlo na žiadnych zoznamoch, existenciu odhalili až vykopávky egyptológov. Nálezy dokázali, že bola jedinou veľkou kráľovskou manželkou, ktorá mala dve hrobky – jednu v Abydose (hrobka Y) a druhú v Sakkáre (hrobka 3503). Hrobka v Abydose mala symbolický význam, fyzicky bola pochovaná pri Sakkáre na pohrebisku hlavného mesta Menneferu. Táto hrobka je obklopená hrobmi viac ako 40 "služobníkov", ktorí boli pravdepodobne v súlade s vtedajším zvykom, rituálne usmrtení aby jej mohli slúžiť na onom svete. Meritneitina hrobka je situovaná medzi hrobkami Džera a Wadža, našla sa pri nej aj jama pre "slnečnú bárku". Atribúty hrobky, vrátane slnečnej bárky ako aj skutočnosť že bola "pochovaná " na dvoch miestach, to všetko sú jasné náznaky, že išlo o hrobku panovníka, v tomto prípade panovníčky. Značná skupina egyptológov sa domnieva, že Meritneit bola jednou z manželiek Džera popri Herneit. Jej meno "Milovaná bohyňou Neit" svedčí o šľachtickom pôvode a je v ňom prítomná ochranná bohyňa Neit. Takisto meno jej syna Wadža je totožné s menom bohyne Wedžat (Wadžet, Vadžet). Po manželovej smrti pravdepodobne vládla nejaký čas sama, minimálne do doby kedy sa Wadžo mohol ujať trónu. Všetko teda hovorí v prospech tvrdenia, že Meritneit bola prvou ženou – faraónkou na tróne starovekého Egypta.

Manželka Snofruova a matka Chufuova. Bola síce len veľkou kráľovskou manželkou, ale jej podiel na vládnutí tiež nebol zanedbateľný. Po boku Snofrua stála pri kormidle štátnej moci a pomáhala udržiavať harmóniu a poriadok Maat. Ako veľká kráľovská manželka pomáhala vytvárať harmńoiu, ktorú mohol dosiahnuť a udržať len kráľovský pár, nikdy nie len faraón sám. Jej titulatúra znela: "Matka kráľa Horného a Dolného Egypta, družka Hórova, predstavená mäsiarov z domu akácie, pre ktorú všetko čo povie je už hotové, dcéra boha, z jeho tela, Hetepheres. Hetepheres možno preložiť aj ako "Faraón je hojnosť vďaka nej", ale hetes bol názov jedného z žeziel používaných kráľovnou na posvätenie stavby, alebo názov pre nosítka. Okolo jej hrobky sa vynára veľa dohadov. Napriek tomu, že že sa v nej nenašla jej múmia je to doteraz jediné miesto posledného odpočinku člena kráľovskej rodiny, ktoré sa podarilo objaviť neporušené. Objav (2.2.1925, Reisnerov tím z USA) je dielom náhody - pri snímkovaní v okolí Veľkej pyramídy sa prepadla nožička statívu. Fotograf a privolaní egyptológovia zistili, že zapadla medzi dvoma opracovanými blokmi pretože jej ťarchu neudržal stáročiami namáhaný sadrový povrch, ktorými boli maskované spomínané bloky. Členovia expedície teda uvoľnili jeden z blokov a pod ním na nich "čakala" šachta vedúca do hrobovej komory, ktorú dosiahli 8.3.1925. Takmer tri mesiace vynášali egyptológovia z tejto hrobky šperky, kozmetiku, zariadenie, nábytok, toaletné skrinky, šperkovnice s kráľovským menom... Keď objavili sarkofág boli si takmer istí, že tam musí byť aj múmia. Aké však bolo ich prekvapenie keď zistili, že sarkofág je prázdny. Dodnes sa nepodarilo uspokojivo vysvetliť ako sa to stalo i keď teórií bolo hneď niekoľko. Nech už to bolo akokoľvek Hetepheres nám aj po svojej smrti poskytla cenné svedectvo o dobe v ktorej žila.

Na panovníckom dvore sa boli tri vysoko postavené ženy s týmto menom, zdá sa že v jednej rodovej línii. Toto nádherné meno je možné preložiť ako "Miluje život", alebo "Žijúca (asi Hathor) ju miluje". O prvej Meresanch sa hovorí, že bola matkou faraóna Snofrua, druhá vraj bola dcérou Chufuovou. Nás však bude zaujímať tretia žena tohto mena.Podľa dochovaných dobových správ dala jej hrobku pripraviť kráľovná Hetepheres, ktorá tejto Meresanch prejavovala svoju náklonnosť. Sarkofág v hrobovej komore obsahoval niekoľko ľudských kostí ktoré patrili žene okolo päťdesiatky, a je možné že to bola samotná Meresanch III. Jej hrobka je vskutku zaujímavá - po vstupe do nej nás privíta nádherný reliéf na ktorom uvidíme desať žien rôzneho veku, od dievčaťa až po zrelú ženu. Podľa vtedajších tradícií boli tieto postavy pravdepodobne "magicky oživené, aby v nich stále prebývalo ka". Celkom určite bola Meresanch III. vysoko vzdelaná a mala rozhľad. Podľa dochovaných informácií totiž mala prístup do "príbytku akácie” z čoho môžeme predpokladať, že je tu vyobrazená v spoločnosti svojich sestier pri zasväcovaní a nosila aj titul "kňažka boha Thovta" čo znamená, že mala prístup k chrámovým vedomostiam (označovaným ako "prejav božského svetla") a bola zasvätená do rituálov Domu života ako strážkyňa knihovní a základných textov.

Po faraónovej smrti sa vlády väčšinou ujal ním určený nasledovník. Stabilita a kontinuita nesmeli byť za nijakých okolností narušené. Preto sa v prípade, že sa nástupca zosnulého faraóna nemohol ujať funkcie pretože bol príliš mladý, vlády ujala vdova po nebožtíkovi, kráľovná. Manželka panovníka Neferirkarea kráľovná Chenetkaus takto ako regentka vládla namiesto svojho neplnoletého syna Neferefrea. Preto boli v jej pyramídovom komplexe použité prvky, ktoré sú typické pre hrobky faraónov. Pochovaná bola v Gíze na juhovýchod od Rachefovej pyramídy, objavil ju Selim Hasan (1931-1932). Miesto jej posledného odpočinku je stvárnené ako obrovský sarkofág situovaný južne od Sakkáry. Jej titulatúra znela: "Tá, ktorá vládne svojim tvorivým silám, matka kráľa Horného a Dolného Egypta, dcéra boha, tá pre ktorú je svetlo dobré, čo povie, ihneď je vykonané". Chenetkaus, ktorá je označovaná aj ako "matka" piatej dynastie bola dcérou Menkaureho a nositeľkou nezvyčajného titulu "matka dvoch kráľov". O nezvyčajnom titule hovoríme preto, že Userkaf, prvý faraón 5. Dynastie nebol jej manželom ani synom a jej deťmi boli až Sahure a Neferirkare.

Panovníčka 6. dynastie, prvá žena ktorá nosila titul "kráľ Horného a Dolného Egypta". Podľa záznamov z Ramzesovského obdobia vládla 2 roky, 4 mesiace a 1 deň ale väčšina egyptológov sa prikláňa k časovému úseku v trvaní 6 – 12 rokov. Dochoval sa jej titul, ale pamätník žiaľ nie. Pravdepodobne posledná kráľovná éry Starej ríše spomínaná nielen na Manehtovom zozname, ale aj na Turínskom papyruse. Jediným dokladom o jej vláde je zmienka v Manehtových "Egyptských pamätihodnostiach". Tu sa spomína ako nástupkyňa faraóna Merenreho II. Podľa informácií o dobovej situácii je však sporné či vládla celému Egyptu keďže Smrť Pepiho II. znamenala zosilnenie odstredivých tendencií a oslabovanie kráľovskej moci, ktoré viedlo až k rozpadu ríše. Manehto o nej povedal: "Vládla žena menom Netikreit, mala viac odvahy ako muži jej doby a bola najkrajšia zo všetkých žien, mala plavé vlasy a ružové líca." Legenda hovorí, že odporcovia jej manžela ho zavraždili a aby zachovali legimitu línie vlády požiadali nešťastnú vdovu aby sa ujala vlády. Tá tak po zdráhaní urobila ale neopúšťala myšlienku pomstiť sa. Aby sa pomstila nechala vraj postaviť obrovskú hodovú sieň a pozvala do nej všetkých zradcov na "oslavu víťazstva". Zatiaľ čo zradcovia hodovali ona dala otvoriť prívod vody, ktorá sa tam nahrnula a všetci zradcovia sa utopili. Ona sama sa vraj udusila keď sa vrhla do komnaty plnej popola. Túto legendu, nepodloženú žiadnym dôkazom, priniesli svetu grécki muži pera a slova. V Eusebiových a Africanových spisoch sa Netikreit spomína ako "najvznešenejšia a najkrajšia žena všetkých čias". Radi by sme to potvrdili, alebo vyvrátili ale dodnes sa nenašla žiadna podobizeň tejto zaujímavej panovníčky

"Zem sa vtedy obrátila ako na hrnčiarskom kruhu a nešťastia akoby nebol koniec". Hyksósovia anektovali Dolný Egypt, a rozvrátili korene Strednej ríše, bohovia sa od krajiny odvrátili... Toto je následok udalostí ktoré otriasli mocnou ríšou. Bez príčiny nieto dôsledku či následku. Preto sa naň skúsme pozrieť. Dalo by sa povedať, že všetko sa začalo smrťou Amenemheta IV., ktorý zomrel zanedlho po svojom nástupe na trón a nezanechal žiadneho následníka. Vlády sa teda ujala jeho sestra Sobekneferu-re, niekde označovaná aj ako Sebekneferu-re. Tá zdedila po hospodárskej a vojenskej stránke stabilnú ríšu. Na východných hraniciach sa však už dlho zbierali kočovné kmene, ktoré zo svojich území vyhnali panovníci Chatti, Mittani a Babylonu. Spočiatku ich zadržiavali vojská pohraničnej línie, postupne však nápor silnel pretože Sobekneferure, ktorá vládla necelé štyri roky, sa týmto tendenciam nebránila. Je veľmi pravdepodobné že nedocenila ich nebezpečenstvo pre krajinu. Len pre úplnosť dodajme, že títo kočovníci - vládcovia cudzích kmeňov sa volali Hekau chasut čiže Hyksósovia, ktorí napokon zapríčinili pád ríše a jej veľkú časť ovládli na takmer 200 rokov.

Hyksósovia si v krajine faraónov veľkú popularitu teda nezískali aj keď sa snažili o ich akceptáciu obyvateľstvom a používali tradičnú titulatúru faraónov. To ale väčšinou nereagovalo kladne – pre nich to boli ničiteľskí a nepriateľské barbari. Len drvivá menšina ich ponímala ako dobyvateľov snažiacich sa osvojiť si egyptský spôsob života. Nech je ako je "populárnymi" sa nikdy nestali a tento stav trval takmer dve storočia. Nový vietor zavial až s nástupom Iahhotep, dcéry faraóna Taa I. a jeho manželky Tetišeri. Iahhotepino meno bolo príznačné pre jej program. Iah totiž znamenalo vojna a hotep mier. Čiže najprv vojna a až potom mier. Iahhotep bola z Théb kde sa sústreďovalo hnutie odporu proti Hyksósom. Do čela oslobodzovacieho vojska sa postavil jej manžel Sekenre. Jeho meno bolo pre danú situáciu viac než príznačné: "Ten, ktorého zásluhou rastie udatnosť pre božské svetlo". Sekenre v tomto ťažení zahynul a Iahhotep sa stala vdovou. Boli tu ale ešte dvaja ich synovia: Kamose a Ahmose. Za vyobrazením Kamoseho mena následuje bojovník s palicou čo má naznačovať, že mu Iahhotep vdýchla vôľu pokračovať v otcovom diele - teda vo vojne proti dobyvateľom. Oslobodzovanie teda mohlo pokračovať. Hyksósovia však postrehli úmysly thébskeho vojska a snažili sa podnecovať vzburu v Núbii čím by sa Théby ocitli medzi dvomi ohňami. A tak Egyťania uskutočnili jediné možné v danej situácii - zaútočili. Kamose prenikal na sever a Iahhotep opevňovala hranicu na juhu. Núbijci neprešli. Keď sa Kamose vrátil do Théb už nepokračoval v ťažení. Nevieme presne prečo, ale do ďalších udalostí už nezasiahol. Iahhotep vládla sama ďalej, jej ďalší syn Ahmose mal len desať rokov. Vládla tak, aby sa naplnil jej cieľ: úplné oslobodenie Egypta. Ahmoseho mená neboli o nič menej výrečné ako mená jeho otca a brata: "Ten, ktorého premeny sú nesmierne, býk v Thébach, ten, ktorý zjednotí Obe krajiny, božské svetlo (Re) je pánom sily". Ahmose "Ten, ktorý sa zrodil z božskej Luny" zachoval kontinutitu boja proti dobyvateľom. Ihneď po dosiahnutí vhodného veku pre velenie a vojnu odišiel na sever so zámerom dobyť Avaris a vypratať nepriateľa z Egypta. Zachovala sa stéla dokazujúca, že Iahhotep sa chovala ako skutočný faraón, vládla sama, rozhodovala a v rukách pevne držala opraty vlády. Dodávala nadšenie vojakom, tmelila jednotky a včleňovala do nich aj dezertérov. Keď napokon barbarský Avaris padol viemie si predstaviť jej nadšenie – v tomto dlhom a ťažkom boji stratila nielen manžela ale aj staršieho syna. Ahmose ale nezastal za bránami Avarisu. Hnal Hyksósov kade ľahšie z Egypta a nielen to. Z núbijského trónu vypratal usvedčené kolaborantské "kniežatká" a tento región sa definitívne dostal do egyptského područia. Do tej doby bol Mennefer hlavným mestom Oboch krajín. Iahhotep sa ale chytila príležitosti a na jej podnet sa Théby stali novým hlavným mestom Egypta. Táto úžasná žena sa tešila nehynúcej úcte obyvateľstva i dvoranstva. Bola ich hrdinkou, ktorá dodala armáde odvahu a bojovného ducha, ženou pre ktorú bola je krajina všetkým. Keď sa odobrala za manželom a synom celebroval pohrebné ceremónie sám Ahmose. Pochovaná bola v hrobke v Dra Abú el-Naga (nekropola západných Théb). Jej hrob objavil August Mariette. Našli v ňom aj náramok z perál pokrytý lapisomlazuli a na ňom nápis kde je Ahmose uznaná za faraóna. Vojnové snaženie kráľovnej dokazovali a podčiarkovali tri predmety: dýka so zlatou čepeľou, sekera s cédrovým poriskom potiahnutá zlatom (a na nej sfinga a gryf) a tri zlaté mušky, ktoré sa udeľovali ako vyznamenanie udatným vojakom vyznamenavších sa v boji odvahou a statočnosťou. Žiadnej inej žene sa dovtedy nedostalo takejto pocty. Iahhotep bola nielen úžasnou manželkou, matkou ale hlavne panovníčkou ktorá bola hnacím motorom oslobodenia a znovuzjednotenia Oboch krajín.

Keď sa Egypt vďaka nezlomnej viere a odvahe Iahhotep (Ahotepa) dostal spod hyksóskeho jarma vynorila sa pred krajinou iná, nemenej závažná, otázka. Kto bude vládnuť bolo jasné – bude to Ahmose. Ale faraón potrebuje po svojom boku vhodnú "veľkú kráľovskú manželku", takže bolo treba vyberať starostlivo a zodpovedne. Pre túto úloho bola vybraná Ahmosenefertari "Zrodená z božskej luny, najkrásnejšia z žien", ktorá sa svojej úlohy zhostila nadmieru úspešne. Aktívne sa podieľala na moci a po smrti svojho manžela dokonca vládla ako regentka až kým sa Amenhotep I. mohol ujať vlády sám. Bola spoluautorkou "rituálu denného božského kultu". Pravdepodobne pochádzala zo skromných pomerov a narodila sa v Thébach (v tom čase malé mesto) kde bola aj vychovávaná. Thébam a celej oblasti zachovala svoju náklonnosť aj po sobáši s Ahmosem. Kráľovná" Ahmosenefertari nosila okrem iného aj titul "druhý služobník boží". Tohto titulu sa však vzdala výmenou za prísľub materiálnych prostriedkov pre vybudovanie novej hospodárskej a náboženskej inštitúcie ("manželka boha"), ktorý dostala od manžela – Ahmoseho. Ahmosenefertari teda založila inštitúciu nazývanú "manželka boha". K dispozícii dostala hnuteľné i nehnuteľné statky – zlato, striebro, pozemky, stáda, odevy, obilie, masti... Stéla hovorí, že kráľovná zbohatla čo vedie k domienke, že až do tej doby bola chudobná. Panovník dal pre manželku boha postaviť príbytok a v jej prospech vydal majetkovoprávny akt. Ahmosenefertari sa tak postavila do čela kolégia kňažiek a kňazov, ktorí jej pomáhali napĺňať hlavnú úlohu: udržiavať láskou energiu boha Amona, aby božská láska plynula ako životodarná energia Egyptu. Z hľadiska ríše išlo o zásadnú vec. Energia božstiev bola pokladaná za realitu života bez ktorej by krajina nemohla harmonicky nažívať s božstvami. Ahmosenefertari sa dožila vysokého veku, dokonca sa zúčastnila korunovácie Thutmoseho I. a ešte po nej žila niekoľko rokov. Už za svojho života bola neprehliadnuteľná a jej smrť bola "udalosťou". Zomrela niekoľko rokov po začiatku vlády Thutmoseho I., ktorý jej vystrojil nádherný a kráľovnej hodný pohreb a vybral tomu aj zodpovedajúce miesto posledného odpočinku. V jej hrobke sa našlo asi 70 skarabeov s jej menom, prenosné stély, rituálne predmety , napr. sistrá. Jej múmia bola uložená v hrobke v západných Thébach (konkrétne v Abú el-Naga). Zosnulá kráľovná bola pokladaná za svätú patrónku thébskej nekropole a dlho, veľmi dlho sa tešila veľkej úcte. Pretože sa za života tak veľmi zaujúmala o hrobky, ich výstavbu a údržbu, a bola pôvodcom nápadu, ktorého realizátorom bol práve Thutmose I. došlo k založeniu bratstva povereného výstavbou a pdržbou príbytkov večnosti. Bratstvo žilo v uzatvorenom spoločenstve v Der el-Medína a Ahmosenefertari uctievali ako svoje ochranné božstvo. Neďaleko od jej hroby je postatený jej chrám "menset" – ktorého miesto nikdy nepominie. Takáto stavba bola vyhradené len faraónom a výnimiek nebolo veľa. Keď nič iné tak už len toto je jasným dôkazom toho akému postaveniu a úcte sa zosnulá tešila. Maľované výjavy s kráľovnou sa veľmi často vyskytovali v thébskych hroboch – tak veľmi zasiahla a ovplyvnila táto žena svoju krajinu a jej ľud.