Súvisiace: Hieroglyfy - vývoj písma
Úvod do staroegyptskej poézie
Charakteristické vlastnosti
Podľa Slovníka literárnovedných termínov je poézia „jeden z dvoch základných typov literatúry (popri próze).
Základným a prvoradým znakom poézie je jej veršovaná „viazaná“ reč.“ (1) Od čias gréckej antickej literatúry až do renesancie bola poézia považovaná za jedinú formu umeleckej literatúry. Egyptskú literatúru môžeme ale aj na základe súčasného delenia rozčleniť na poéziu a prózu. Poézia vznikla v Egypte ako prvá. Mnohé štylistické prostriedky poézie neskôr prevzala egyptská próza. Dnes poznáme tri základné literárne druhy: lyriku, epiku a drámu. Takmer všetky egyptské básnické diela môžeme z nášho hľadiska považovať za lyriku. Naopak, len dve literárne diela sú blízke poňatiu epickej poézie. A v nemnohých pozostatkoch egyptskej drámy sa v reči postáv tiež prejavujú lyrické tendencie.
„Verš je rytmicky organizovaný jeden riadok básne. Predstavuje jej základnú rytmickú jednotku.“ (2) Každý verš egyptskej poézie tvoril uzavretý myšlienkový celok, pričom verše v básni mali mať približne rovnakú dĺžku. Málokedy stál verš v básni osamote. Verše sa spájali do väčších jednotiek, ktorými boli najčastejšie dvojveršia a trojveršia. Tvorili sa na základe opakovacích štylistických figúr, najmä uplatnením paralelizmu vetných členov. Táto forma poézie vznikla hlavne preto, aby sa básne dali ľahko zapamätať, keď ešte neexistovala možnosť ich zápisu. Podrobne sa formami viacveršových celkov, ktoré sú charakteristické pre celú egyptskú poéziu, zaoberal egyptológ K. Kitchen v práci Poetry of Ancient Egypt.
Strofy v našom zmysle slova sú práve spomínané dvojveršia a viacveršia. Autori, väčšinou v starších obdobiach, prejavovali tendenciu vytvárať všetky strofy v básni rovnakým spôsobom. V starších trojveršiach prvý verš zvykol byť v celej básni rovnaký. Verše básne sa pri písaní graficky neoddeľovali, vzhľadom na vysokú cenu papyrusu aj iných písomných materiálov. Až pod vplyvom Grékov sa dochovali diela písané spôsobom: na jeden riadok jeden verš. V niektorých hieratických zápisoch básní sa vyskytujú červené body. Podľa starších názorov odborníkov oddeľovali verše, dnes sa však považujú len za interpunkčné znamienka. Na kráľovských stélach Novej ríše typu so striedavo rozdeleným textom rozdeľovali jednotlivé strofy kartuše s titulatúrou faraóna.
Celé básne sa mohli oddeľovať vypísaním slova hwt, ktoré znamená v preklade „palác“. Tento pojem môžeme porovnať s názvom strofickej formy stanca – v taliančine stanza: „sieň, stavba“. Cykly básní, napísané rovnakým kompozičným prístupom, mohli mať (najmä v ľúbostnej poézii) názov, ktorý sa na papyruse písal červenou.
„V poézii patrí rytmus k základným organizujúcim faktorom verša. Rytmus je tu jazykovým javom. Rytmická organizácia verša sa zakladá na striedaní a opakovaní jazykových prvkov, predovšetkým však na zámernom a systematickom usporiadaní zvukových prvkov (jazykovo-intonačných prostriedkov).
Pre rytmus verša je príznačný tzv. metrický impulz. Metrický impulz je podnet, ktorý nás pri vnímaní básne (verša) stimuluje očakávať, že rytmicko-intonačná organizácia po sebe nasledujúcich veršov alebo strof bude viac-menej podobná.“ (3).
O metrike a rytme egyptskej poézie nevieme vôbec nič. A pravdepodobne sa už o nej nič presné nedozvieme, pretože egyptské písma nezapisovali samohlásky. Predsa sa však objavili pokusy zrekonštruovať pravidlá egyptskej metriky na základe vedomostí o koptskej metrike (vieme, že koptské písmo zachytávalo i samohlásky). Koptské verše boli prízvučné a existovali verše s dvomi, tromi alebo štyrmi prízvučnými slabikami. Verš sa spravidla začínal bezprízvučnou slabikou a končil prízvučnou. Počet bezprízvučných slabík medzi prízvučnými bol ľubovoľný, najčastejšie boli vedľa seba jedna až tri.
Tieto isté pravidlá pripisujú niektorí vedci egyptskému básnictvu. Iní bádatelia sa však domnievajú, že nositeľmi prízvukov v egyptskej a koptskej poézii boli nie slabiky, ale hlavné vetné členy vo verši. Nemecký egyptológ A. Erman tento spôsob nazval voľný (slobodný) rytmus. Ďalší egyptológ B. Mathieu na základe analýzy súboru ľúbostných básní vytvoril teóriu sedemprízvukového dvojveršia (štyri prízvuky v prvom verši a tri v druhom). Bez akéhokoľvek oporného bodu však nemôžeme ani jednu z predchádzajúcich teórií potvrdiť alebo vyvrátiť.
V egyptskej poézii predpokladáme ešte existenciu jedného zvláštneho prvku, rýmu. V niektorých textoch sa pravdepodobne básnici zámerne snažili o zvukovú zhodu na konci veršov. Môže však ísť aj o náhodu, najmä v prípadoch, ktoré dnes klasifikujeme ako gramatický rým.