Súvisiace: Hieroglyfy - vývoj písma Materiály na písanie a pisárske techniky
Písma Egypťanov
Hieroglyfické písmo
Egyptské písmo je druhou (resp. treťou) najstaršou písomnou sústavou na svete. Možno práve egyptské hieroglyfy stoja na počiatku priamej vývojovej línie abecedy, a tak je naša latinka čiastočne ich potomkom. Najstaršou a najslávnejšou formou egyptského písma sú tzv. hieroglyfy. Pojem pochádza zo starej gréčtiny, kde znel ta hieroglyphica, tz. „posvätné tesané (písmená)“. Gréci hieroglyfy volali i ta hiera gramata, t.z. „posvätné písmená“. V egyptčine sa menovali mdw-ntr, čiže „božie slová“. Podľa Egypťanov vynašiel toto písmo boh múdrosti a učenosti Thowt.
Prvé archeologické nálezy obsahujúce hieroglyfy pochádzajú z neskorého Preddynastického obdobia. Dajú sa rozdeliť na dve skupiny: „oficiálne“ pamiatky a administratívne pamiatky. Do skupiny „oficiálnych“ zaraďujeme predovšetkým votívne predmety väčšinou oválneho tvaru – tzv. palety. Najznámejšou je bridlicová paleta kráľa Narmera, zobrazujúca podrobenie si Dolného Egypta Horným. Administratívnu časť pamiatok tvoria stručné nápisy na vonkajších stenách nádob. Texty oboch skupín obsahujú hlavne osobné mená a názvy miest a tovarov. Už tieto najstaršie zápisy egyptčiny využívajú všetky princípy typické pre hieroglyfické písmo. V porovnaní so Sumerom je to prekvapujúca skutočnosť. Tam totiž najprv prevažoval systém slovného písma a až postupne získaval väčší význam princíp fonetizácie. Najstaršie egyptské nápisy bežne uplatňujú pokrokovejší systém fonetizácie, a tak sú vlastne na vyššom vývojovom stupni. Lenže chronologicky je asi o sto rokov staršie sumerské písmo.
Na základe týchto faktov bola vytvorená teória o pôvode egyptského písma. Podľa nej bola idea písma importovaná do Egypta zo Sumeru a Elamu. Sú dokázané styky medzi týmito civilizáciami, napr. v poľnohospodárstve alebo výtvarnom umení. Popri nich sa Egypťania mohli inšpirovať i vynálezom písma, ktorý si však vo vlastných pomeroch pretvorili. (Hieroglyfy a sumerské písmo sa totiž dosť odlišujú, aj keď uplatňujú rovnaké základné princípy.) Oveľa menej prívržencov má teória o domácom pôvode hieroglyfov, neovplyvnenom nijakou inou kultúrou. Znaky hieroglyfického písma môžeme podľa funkcie rozdeliť na tri veľké hlavné skupiny.- Logogramy (slovné znaky) sú najstaršou súčasťou neabecedných písiem staroveku. Využívajú jednoduchý princíp. Jeden znak zobrazuje a označuje jeden pojem. Napr. obr1 spodobňuje srdce a číta sa „srdce“ (íb). Rozvinutejšia forma logogramov využíva ďalšie asociácie spojené so slovom a vyjadruje i abstraktné pojmy. Napr. srdce bolo pre Egypťanov sídlom myslenia a citov. Preto sa znak srdca mohol čítať aj „myšlienka“, „túžba“, atď.
- Písmo založené na logogramoch by bolo veľmi nepraktické. Muselo by obsahovať toľko znakov, koľko bolo slov v jazyku. Preto prebehol vo vývine písiem proces fonetizácie a vznikli tzv. fonogramy. V egyptčine sú nositeľmi gramatických funkcií hlavne samohlásky a rozlišovateľmi lexikálnych významov spoluhlásky. V egyptskom písme bolo teda potrebné zapisovať len spoluhlásky. Naskytla sa možnosť zapísať ťažko vyobraziteľné slovo iným znakom, ktorý mal príbuznú štruktúru spoluhlások. Napr. logogram obr2 „ústa“ sa čítal r. Egyptský pisár ním mohol zapísať aj predložku r: „smerom k“. Takýmto spôsobom vznikol celý systém fonogramov, ktoré už nemali spojitosť s pôvodným slovom a vyjadrovali len určitú zvukovú hodnotu. Delíme ich do troch kategórií:
- Jednospoluhláskové znaky: Vznikli pravdepodobne zo slov, ktoré mali v egyptčine iba jedinú spoluhlásku. Tvoria akúsi „abecedu“ v hieroglyfickom písme. Je ich dvadsaťšesť.
- Dvojspoluhláskové znaky: Zapisujú dve za sebou idúce spoluhlásky, Táto skupina obsahuje asi sto znakov.
- Trojspoluhláskové znaky: Zachytávajú trojicu spoluhlások idúcich za sebou. Kategória zahŕňa približne štyridsať až päťdesiat znakov.
Pri fonogramoch je potrebné spomenúť ešte jav fonetického doplňovania. Za dvoj- a trojspoluhláskovými znakmi sa často píše jeden alebo viac jednospoluhláskových znakov, ktoré vyjadrujú posledné spoluhlásky slova. Napr. za znakom nfr sa zvyčajne píše ešte f a r. Toto dopĺňanie malo buď významovú alebo estetickú funkciu. Upozorňovali na to, že predchádzajúci znak je fonogram (a nie logogram) alebo vypĺňali nežiadúce medzery v texte.
- Treťou neodmysliteľnou súčasťou hieroglyfického písma sú tzv. determinatívy. Vyvinuli sa z logogramov. Stoja za znakmi (slovami) a plnia úlohu determinanta významu. Logogram obr6 sh – „pisárske náčinie“ znamenal s determinatívom vyobrazujúcim človeka podstatné meno „pisár“ a s determinatívom papyrusového zvitku sa rozumel ako sloveso „písať“ alebo podstatné meno „rukopis“. Ďalšia funkcia determinatívov bola taká, že zaraďovali slovo do širšej významovej triedy. Nazývajú sa taxogramy alebo druhové determinatívy. Za slovom mohol byť napísaný ľubovoľný počet determinatívov, pričom niekedy vyjadrovali bližšiu charakteristiku vlastností slova. Determinatív mohol byť v poézii súčasťou básnických trópov a asocioval významy spojené so slovom. Determinatívy sa stali v hieroglyfoch nadužívané a vyjadrovali tiež hranice medzi slovami. Veľa determinatívov vzniklo z ideogramov a mnoho znakov sa používalo v oboch funkciách (samozrejme nie súčasne).
Štvrtá a piata skupina obsahujú len malé množstvo znakov nazývaných ortogramy a kaligramy. Používali sa kvôli zvláštnym pravopisným alebo estetickým dôvodom. Súhrnné množstvo rôznych hieroglyfických znakov, ktoré dnes poznáme, je viac ako šesťtisíc. Podstatná časť týchto znakov sa objavuje iba na stenách chrámov Ptolemaiovskej a Rímskej doby, kde mali pravdepodobne „mystický“ a „ezoterický“ význam. V predchádzajúcich obdobiach dejín Egypta sa používalo oveľa menej hieroglyfov, napr. v klasickej strednej egyptčine asi 750 znakov. A aj z nich bola len malá časť bežne používaná.V najstarších textoch sa písalo smerom zhora nadol, sprava doľava. Neskoršie bolo prípustné písať aj vo vodorovných riadkoch. Egypťania preferovali písanie sprava doľava; asi preto, lebo pisár začal písať na tej strane, na ktorej mal píšucu ruku. Smer písma zľava doprava sa niekedy využíval na dosiahnutie symetrickosti kompozície dvoch strán nápisu. Známym faktom je, že začiatok nápisu v egyptčine sa dá určiť podľa nesymetrických znakov v texte. Ľudské a zvieracie znaky sú otočené hlavou vždy k začiatku riadku. Pisári nerobili medzery medzi slovami, ani inými gramatickými celkami, samozrejme okrem celku textu. Predovšetkým preto, aby sa vyhli prázdnym priestorom v texte, znaky písma sa písali do pomyselných štvorcov a obdĺžnikov. Niekedy sa museli kvôli tomuto zvyku premiestniť v texte znaky s vyhovujúcim a nevyhovujúcim tvarom. Tento jav sa nazýva grafické premiestnenie. Druhým zvláštnym javom je honorifické premiestnenie, kde sa na začiatok frázy v písanom texte dostali znaky s väčšou „prestížou“. Napr. znaky označujúce bohov, kráľa a vysokopostavené osoby. Tieto frázy sa ale čítali a hovorili v normálnom poradí slov.
Znaky hieroglyfického písma zobrazovali okolitý svet Egypťanov. Podľa toho, čo zachytávali, sú taktiež v súčasnosti klasifikované. U Egypťanov úzko súviseli „božie slová“ a výtvarné umenie. Najvyumelkovanejšie formy hieroglyfov sú vlastne plnohodnotnými maliarskymi, či sochárskymi, dielami. Pre Egypťanov boli hieroglyfy vždy viac ako obyčajné písmo. Patril im dôležitý náboženský a magicko-náboženský význam. Preto boli v nápisoch hrobiek znetvorené znaky so „zlou mocou“; znaky zobrazujúce živé a nebezpečné tvory, napr. zmije alebo krokodíly. Na druhej strane sa vyrábali amulety v tvare hieroglyfov, ktoré mali vlastníkovi zabezpečiť šťastie. Práve preto sa systém hieroglyfov počas dejín Egypta v podstate nezmenil. Egypťania predsa nemohli nijako výrazne zasiahnuť do posvätného výtvoru ich boha Thowta.