Geológia rozpráva o zániku egyptskej Starej ríše
1 / 2
Okolo roku 4200 pr. Kr. skolabovala civilizácia staviteľov veľkých pyramíd v starovekom Egypte. Už koncom Starej ríše za vlády Pepiho II. (2278 – 2184 pr. Kr.) panovníka 6. dynastie (2345-2181 pr. Kr.) sa objavovali tendencie k oslabeniu centrálnej moci. Po jeho smrti postihol Egypt hladomor a okolo roku 2190 pr. Kr. ústredná vláda v Mennofere prakticky zanikla. V Egypte nastalo obdobie anarchie, ktoré trvalo asi poldruhého storočia a ktorému dali egyptológovia názov Prvé prechodné obdobie (2160 – 2055 pr. Kr.).
Transformácia kultúry a hospodárstva zasiahla celú spoločnosť. Väčšina egyptológov (J. H. Breasted, A. H. Gardiner, A. J. Spencer a iní) opisuje túto „dobu temna“ ako vek chaosu, úpadku, biedy a spoločenského a politického rozkladu. Kráľovská rezidencia sa presťahovala do Hérakleopolisu a v Thébach vládla miestna dynastia. Aj tieto dve kráľovstvá predstavovali vlastne len viac-menej voľné združenie polonezávislých kniežatstiev na čele s miestnymi správcami či drobnými vládcami - nomarchami. O hĺbke úpadku vypovedá aj taký detail, že pyramída panovníka Hakare Ibiho (~ 2200 pr. Kr.) v Sakkare má pôdorys sotva 315 m2.
Mnohí egyptológovia (napríklad R. Müller-Wollermann, W. Schenkels, W. C. Hayes) sa pri opisovaní tohto úseku egyptských dejín dovolávajú svedectva rôznych staroegyptských literárnych prameňov. Medzi najznámejšie patria: Napomenutie egyptského mudrca, Chacheperresenebov nárek či Rozhovor muža s vlastnou dušou ale o pohromách, ktoré dopadli na Egypt, sa dozvedáme aj z ďalších zdrojov, napríklad z Ipevovho rétorického opisu hladomoru, sociálnej revolúcie a skazy. Podobne kňaz Nefertaj vo svojom proroctve vykresľuje víziu zániku ríše, hovorí o nájazdoch ázijských kmeňov a beduínov, opisuje svoje stretnutie s kráľom Snofrevom, ktorému predpovedá úpadok krajiny. V Ankhtifiho hrobke v Hornom Egypte sa píše, že Horný Egypt umieral hladom a spomínajú sa prípady kanibalizmu: „hlad bol taký strašný, že ľudia jedli vlastné deti.” Stephan Seydlmayer upozorňuje, že pôvod týchto textov je nejasný a Nefertejovho proroctvo preukázateľne pochádza až z obdobia 11. storočia pr. Kr. Podľa tohto významného egyptológa však napriek všeobecnej mienke texty pochádzajúce z Prvého prechodného obdobia postrádajú zúfalý tón, ktorý je veľmi príznačný pre pesimistickú literatúru Strednej ríše. Hovoria síce o kríze, spravidla však o kríze prekonanej a náladu charakterizuje vitalita, sebadôvera a pýcha na vlastné úspechy.
Seidlmayer sa nazdáva, že pri opisovaní tragických javov dochádzalo k ich nadmernému zveličovaniu, aby tak bolo možné ospravedlniť moc miestnych vládcov, ich tvrdú politiku zákona a poriadku. Predpokladá, že literárne údaje z čias Strednej ríše treba interpretovať ako propagandistické texty, ktoré nemožno použiť pre pochopenie Prvého prechodného obdobia. Autori si sťažujú na neporiadok a zmätok, porovnávajú súčasnú neutešené situáciu s predošlým poriadkom: „Bedákajú, že všetko je hore nohami, bohatí schudobneli a chudobní si užívajú bohatstva, politický nepokoj a neistota vládnu v celej zemi, administratívne dokumenty sú roztrhané na kusy, vládne súčasne niekoľko panovníkov, zem zaplavili cudzinci, morálna základňa spoločenského života je zničená, ľudia sa nenávidia a sú voči sebe ľahostajní, posvätné spisy sú znevažované. Tento stav všeobecného chaosu sa neobmedzuje len na spoločenskú sféru, nadobúda kozmické dimenzie, takže aj o riekach sa hovorí, že netečú tak ako kedysi tiekli a dokonca vraj ani slnko si nezachovalo svoj viekdajší jas.” Egyptológ Fekri si v tejto úvislosti kladie otázku, či ide len o nadnesené rozprávanie o bežnom chaose alebo či opis „neporiadku v prírode” nemá aj reálne dôvody.
Aj Seidlmayer uznáva, že neolitický subpluviál, teda obdobie hojnejšej zrážkovej činnosti, skončilo koncom Starej ríše a klimatické pomery sa posunuli k arídnejšej forme, odmieta však predstavu, že by spôsobili pád Starej ríše. Dovoláva sa archeologických nálezov, ktoré potvrdzujú, že Egypt v tom čase zažil aj viaceré nadpriemerné záplavy. Faktom ostáva, že okolo roku 2185 p. Kr. sa centrálna správa ríše nečakane rozpadla a krajina prepadla chaosu a ukrutným vnútorným konfliktom.
Nečakané svedectvo o vtedajších pomeroch priniesli z iného zorného uhla geologické paleoklimatické výskumy. Geochemička Jessica Cecil skúmala stalaktyty a stalagmity v jaskyni Mira Bar-Matthews v púštnej oblasti blízko Tel Avivu. Uvedomila si, že keďže vznikli z presakujúcej dažďovej vody, môžu nám poskytnúť zaujímavé údaje o meniacej sa zrážkovej intenzite v dávnych dobách. Obsah izotopov kyslíka 12O a 14O v jednotlivých vrstvičkách („letokruhoch”) sintrovej výzdoby jaskynných priestorov oblasti (prevládajúci podiel ľahkého izotopu kyslíka 12O je dôkazom hojnosti dažďov, kým dominantné zastúpenie ťažkého izotopu kyslíka 14O indikuje suché klimatické pomery) jej umožnil rekonštruovať klimatické pomery v tejto oblasti o období staroveku. Cecil zistila, že vo vrstvičkách kvapľov z obdobia spred 4200 rokmi prevláda ťažký izotop kyslíka 14O, ktorého pomer voči ľahkému izotopu 12O umožnil exaktnými metódami potvrdiť až 20 %-ný pokles zrážkovej intenzity, najväčší za ostatných 5 000 rokov.
Geológ Gerard Bond z Lamont-Dohertyho Earth Observatory na americkej Columbia University hľadal záznamy klimatických pomerov v islandských a grónskych ľadovcoch. Zistil, že sopečný popol z islandských vulkánov, ktorý nachádzal aj v miestnych ľadovcoch, sa našiel aj v sedimentoch Atlantického oceánu na úrovni Írska. Takýto nález sa dal vysvetliť len tak, že v extrémne chladných pomeroch ľadovce putovali až do týchto zemepisných šírok. Zistil, že cirkulácia morských prúdov v Atlantiku okolo roku 2150 pr. Kr. výrazne zoslabla a lúčna vegetácia a vzrast brezy sa modifikovali v dôsledku arktických podmienok. Aj z juhovýchodnej Európy sa zachovali dôkazy chladnej a suchej klímy.
Zaujímavé údaje pokytol aj výskum jazerných sedimentov Fajúmskej oázy, ležiacej 90 km juhozápadne od Káhiry. Tunajšie jazero je od nepamäti napájané nílskou vodou. Ak si porovnáme údaje o nílskych záplavách, ktoré sa zachovali v písomných záznamoch od 7. storočia, zistíme, že ich intenzita bola v jednotlivých rokoch veľmi rozdielna. Napríklad roky 967 až 971 boli v dôsledku nízkych záplav katastrofálne neúrodné a 600 tisíc ľudí umrelo na podvýživu. Roku 1201 a opäť roku 1202 spôsobili nedostatočné záplavy strašné hladomory. Zaujímavé očité svedectvo o veľkom hlade v Egypte v rokoch 1194 až 1200 poskytujú záznamy istého bagdadského lekárnika, ktorý uvádza, že ľudia húfne opúšťali svoje obydlia, emigrovali z najpostihnutejších oblastí a tí, ktorí ostali, sa živili ľudským mäsom. Rodičia jedli vlastné deti a mnohí ľudia otvorili hroby, aby sa zmocnili jedla, vraždy a lúpeže sa stali bežnou záležitosťou a šľachtičné sa predávali do otroctva, len aby sa zachránili pred smrťou hladom. Takéto zmeny intenzity záplav neboli pravdepodobne zriedkavosťou ani v priebehu staroegyptských dejín.
Štúdium štrkových usadenín Fajúmskej oázy umožnilo rekonštruovať pobrežnú líniu jazera v staroveku a potvrdilo, že v období Starej ríše bola hladina jazera o 20 až 34 m vyššie ako dnes a jazero v tom čase vypĺňalo väčšinu rozsiahnej preliačiny. Potvrdzujú to aj archeologické nálezy prístavu na severnom brehu, z ktorého sa loďami dopravoval z miestnych lomov bazalt. V období Starej ríše oscilovala hladina jazera medzi 18 a 20 m nad hladinou mora, kým dnes leží 45 m pod úrovňou morskej hladiny a dosahuje hĺbku 65 m.
Hassan A. Fakri zistil, že v oáze sa nikde nezachovali dnové sedimenty jazera z obdobia zániku Starej ríše. Možno to vysvetliť len tak, že kedysi pred obdobím Strednej ríše (2055 – 1650 pr. Kr.) muselo jazero úplne vyschnúť a v takýchto suchých klimatických podmienkach usadeniny rozmetali vietor a piesočné búrky. Tento scenár potvrdzujú aj výsledky výskumu profesora blízkovýchodnej archeológie na univerzite v Yale – Harveya Weissa.
Otázky / nápady / pripomienky? Neváhajte a pošlite papyrus .