• Výstavy & akcie
• Aktuality
• Knižný register
• Súťaže
• Ankety
• O stránkach
• RSS
• Kontakt
• Mapa stránok



Dynastie a Faraóni

» Dynastia: 1. - 7.» Dynastia: 8. - 16.» Dynastia: 17. - 24.» Dynastia: 25. - 31.» Ptolemaiovci-Rím

Súvisiace linky: Dynastia: 17. - 24.

Krásna a nádherná s korunou z peria; veľká dedičná princezná v paláci; veľká je radosť, všetko jasá, keď počuť jej hlas; vládkyňa spanilosti; nesmierne obľúbená; žena, ktorá svojou bytosťou oblažuje pána oboch krajín; jeho milovaná veľká kráľovská manželka; vládkyňa oboch krajín; milenka šťastia; krásna je slnečná krásavica; kráska, ktorá prichádza; kiež žije naveky...".

Do Egypta prišla ako princezná Taduchepa, dcéra mittanského panovníka Tušrattu, ktorý za ňu dostal od Amenhotepa III. zlato. Stala sa vedľajšou manželkou Amenhotepa III. Po jeho smrti si ju výraznejšie všimol následovník trónu Amenhotep IV. (neskôr Achnaton) a zosobášili sa. Než mladý pár prevzal moc vládla krajine ako regentka Teje.

K jedným z omylov ohľadom Nefertitinho pôvodu patrí, že jej otcom bol "božský otec" Aje. Titulatúra božský otec však v starom Egypte nebola spätá s rodinnými väzbami, ani nebola ich označením (viď Egyptica Dicio, pojem "božský otec").

Bola veľkou kráľovskou manželkou, veľkňažkou Atonovho kultu, mohla sama viesť rituály a obetovať Atonovi. Spolu s manželom založili nové hlavné mesto Achet-Aton (Atonov obzor). Mala vlastný voz vybavený rovnako ako kráľov (o.i. lukom a šípmi), dochovala sa napr. scéna z Karnaku kde Nefertiti s korunou na hlave a chytá na člne nepriateľa za vlasy a zabíja ho kyjakom čo symbolizovalo víťazstvo poriadku nad chaosom. Toto vyobrazené gesto bolo doposiaľ vyhradené len panovníkom. Nefertiti dokonca mohla sama vyznamenávať. Existuje veľa vyobrazení kráľovskej rodiny, kde je možno vidieť ich nie ako božstvá, ale ako obyčajných ľudí tešiacich sa zo svojho spoločného šťastia, lásky a harmónie. Zúčastňovala sa každého náboženského aktu, aktívne sa podieľala na vláde. O jej postavení a význame napríklad svedčí počet nápisov a vyobrazení na stenách chrámu v Karnaku - vyobrazená je tam 564 krát.

Porodila šesť dcér: Meritaton, Maketaton, Anchesenpaton, Aton-Tašeri, Nefer-neferu-Ré, Setepen-Ré. Vzhľadom k situácii, ktorá po čase nastala vo vzťahu Nefertiti a Achnatona a tiež s prihliadnutím k indíciam o Achnatonovom (Amenhotep IV.) zdravotnom stave (neurológovia sa prikláňajú k diagnóze "progresívna lipodistrofia", časť však inklinuje k "Marfanovmu syndrómu") sa objavili úvahy o tom, že posledné dve dcéry nie sú Achnatonovými potomkami. O. i. sú úvahy podporované zmenou v pomenovávaní potomkov, kde je u posledných dvoch dcér zreteľný odklon od Atona a príklon k Reovi ...

V poslednej tretine Achnatonovej vlády Nefertiti stráca vplyv na manžela a verejné dianie... Achnaton (Amenhotep IV.) sa veľmi zmenil, svoje úsilie zameral hlavne na náboženské otázky a správa ríše sa dostala na "vedľajšiu koľaj". Jej miesto zaujala prvorodená Meritaton a po jej boku Smenkchare. Nastal boj o moc, keďže panovník svoju pozornosť venoval hlavne skladaniu hymnu na Atna. Reálne kontúry tak nadobúda teória o vplyve náboženského zanietenca Smenkchareho. Nefertiti sa stiahla z verejného života, nezúčastňovala sa na obradoch, nekomunikovala – akoby bola v izolácii. Posledný preukazný výjav na ktorom je vyobrazená je ten kde v kráľovskej hrobke N. a A. oplakávajú dcéru Maketaton - toto bolo datované do 12. roku Achnatonovej vlády, stopy miznú približne o rok neskôr ...

Keď Achnaton (Amenhotep IV.) zomrel nezostal žiadny mužský potomok, ktorý by sa mohol ujať vlády. A zdá sa, že sa Nefertiti dopustila činu "nevídaného, neslýchaného" - vlastizrady. Údajne napísala pozývací list pre chetitského princa v ktorom mu ponúka trón:

"Môj manžel je mŕtvy a ja nemám syna. Ľudia vravia, že máš odrastených synov. Ak mi pošleš daktorého zo svojich synov, bude mojím manželom, lebo si nechcem vziať nikoho spomedzi svojich poddaných a urobiť z neho svojho manžela. Dachamunzu".

Keď odpoveď neprichádzala napísala ďalší list:

"Prečo vravíš, chcú ma oklamať? Vari by som písala do cudzej krajiny, takto sa ponižujúc seba a svoju krajinu, keby som mala syna! Ten, ktorý bol mojím manželom, je mŕtvy a nemám syna. Mám si azda vziať daktorého spomedzi svojich služobníkov a urobiť z neho svojho manžela? Nepísala som do inej krajiny. Písala som iba vám. Máš údajne početných synov. Daj mi jedného zo svojich synov, bude mojím manželom a kráľom krajiny egyptskej. Dachamunzu".

List – depešu odniesol veľvyslanec Hanis do Chatti. Chetitský panovník váhal, no nakoniec poslal svojho syna Zannanzu, ktorý do Egypta ale nikdy nedorazil. Keď totiž prišiel so svojou eskortou do Sýrie stal sa obeťou vraždy. Nikdy sa nedokázalo či to boli lúpežní beduíni, alebo odporcovia Nefertiti. Keď teda nevyšlo toto určila Nefertiti za nového panovníka chlapca, ktorý bol ešte dieťaťom – Tutanchatona (neskôr Tutanchamon), ten sa stal manželom jej treťorodenej dcéry Anchesenpaton (neskôr Anchesenamon).

Pre úplnosť dodajme, že o autorstvo "zradcovskej korešpondencie" sa vedú spory. Väčšia časť egyptológov ho pripisuje práve Nefertiti (podľa prepisu mena, okolností...) ale niektorí ho prisudzujú až vdove po Tutanchamonovi (tretej dcére Nefertiti a Achnatona) Anchesenpaton (neskôr Anchesenamon). Nefertiti podľa všetkého zomrela vo veku cca 37 rokov, osamelá a zavrhnutá.