• Výstavy & akcie
• Aktuality
• Knižný register
• Súťaže
• Ankety
• O stránkach
• RSS
• Kontakt
• Mapa stránok

Chrámy

» Úvod» Architektúra» Chrámy: A - Z

Pomenovanie boží dom vychádzalo zo staroegyptského „per necer“, alebo z „hut necer“ – sídlo boha. O chráme starovekí Egypťania hovorili aj ako o znázornení miesta kde prebehlo stvorenie a jeho primárnym účelom bolo odrážať a udržiavať božský poriadok stvorenia“. Definícia chrámu ktorá by ho označila stručne ako sakrálnu stavbu by ale neobsiahla všetko čoho sa tento pojem v skutočnosti týka. V starovekom Egypte to nebola len stavba náboženská. Chrám fungoval aj ako ekonomické centrum - na naplnenie potrieb hlavného obyvateľa – boha bolo predsa treba potraviny, materiály a suroviny. Väčšina chrámov vlastnila stáda dobytka, polia, pozemky, pracovali pre ne tisíce ľudí a všetky tieto faktory spolu tvorili významnú ekonomickú silu ktorú nebolo možné ignorovať. Sila ekonomiky však ide ruka v ruke s vplyvom politickým. A tak bol chrám faktorom ktorý nebolo možné podceniť.
Malá ilustrácia: Amon bol veľmi dlho len malým lokálnym bôžikom bez väčšieho vplyvu. Tomu zodpovedal aj počet a stav jeho chrámov. Rastúci počet stúpencov, viera panovníka (a z nej vyplývajúca podpora) v tohto boha - to všetko boli faktory ktoré ho v Novej ríši vyniesli až na čelo božského panteónu. S jeho vzostupom rástla aj moc jeho kňazov a chrámov. Niekdajší lokálny chrám nadobudol na dôležitosti, vzrástol jeho majetok a vplyv, veľkňaz patril medzi najmocnejších mužov v krajine. K spokojnosti boha sa dalo dospieť len naplnením jeho potrieb a rešpektovaním jeho hodnôt.

Chrám bol riadený organizovanými úradníkmi, ktorí zodpovedali veľkňazovi za hladký chod činností súvisiacich s chrámom. K jeho zamestnancom patrili roľníci, stavitelia, pisári, hudobníci, umelci a pravdaže aj kňazi. Tí ktorí pracovali pre chrám nesmeli byť od svojej práce odvedení bez súhlasu veľkňaza, alebo bez nariadenia panovníka.

K chrámu viedla aleja – procesná cesta väčšinou lemovaná sochami. Procesná cesta viedla k hlavnej bráne označovanej ako chrámový pylón (z gr. pylon). Chrámový pylón tvorili dve veľké murované špicaté veže s vchodom v strede. Pred pylónom boli po stranách vztýčené vlajky na dlhých žrdiach. Niekedy označoval vstup do chrámu obelisk, alebo dvojica obeliskov. Za pylónom sa nachádzal peristyl – veľké otvorené nádvorie lemované stĺporadím. Stredová os chrámu bola priama. Na druhej strane veľkého nádvoria, oproti prvému pylónu, sa nachádzal menší vchod označovaný ako druhý pylón. Týmto vnútorným vchodom smeli prejsť len kňazi.

Väčšina „smrteľníkov“ sa zvyčajne nedostala ďalej ako k vchodu do chrámového komplexu, vstup mali povolený len do vonkajších posvätných miest chrámu, aby sa mohli pomodliť k bohom a predniesť im svoje túžby a prosby, nikto z nich však nesmel zazrieť kultovú sochu boha v naose. V neskorších dobách sa chrámové reštrikcie o čosi zmiernili a peristyl bol aspoň z časti prístupný, ľudia tam mohli prinášať obetiny a prednášať svoje prosby. Dôraz bol kladený na to, že boh počuje prosby a modlitby, takže na sochy, stély, obrazy a steny sa maľovali uši. Niekedy boli stély a sochy na vonkajšej časti chrámu popísané hieroglyfmi, ktoré predstavovali zaklínadlá majúce liečiť, alebo chrániť pred uštipnutím hada, škorpióna, odháňať choroby (napr. Hórovo cippi)
Vnútorné miestnosti slúžili na ukladanie obradných nástrojov a slúžili sa v nich tajné chrámové obrady. Na veľké otvorené nádvorie za pylónom mohol vstúpiť len ten kto spĺňal podmienky obradnej čistoty.Za druhým pylónom sa nachádzal hypostyl, ktorého strechu podopierali rady stĺpov. Otvory v hornej časti obvodových stien a stropné okná prepúšťali primerané množstvo svetla. Počet peristylov a hypostylov závisel od veľkosti chrámu, rovnako ako počet skladísk, predsiení, vestibulov, obetných miestností, svätýň do kt. sa vchádzalo z vnútorného hypostylu. Hlboko vnútri každého chrámu sa nachádzala „svätyňa svätých“ – najsvätejší priestor kde žil samotný boh.
Boh, alebo bohyňa prebývali v kultovej soche stojacej vo vyvýšenej schránke nazávanej naos (staroeg. – „nau„/gr. - naos) , obvykle vyhotovenej z kameňa alebo dreva s drevenými dverami. Od čias Novej ríše mávala schránka často podobu bárky (tzv. bárkové schránky). K bohovi nemal okrem veľkňaza a faraóna prístup nikto. Podlaha chrámu stúpala od vrcholu až k schránke v naose.Podľa starovekých Egypťanov predstavoval „naos“ prvotný pahorok, sväté jazero zasa symbolizovalo prvotné vody.

Tu sa bohom hlavne predkladali obetiny, aby si ich prekladateľ zabezpečil priazeň božstiev; ústredným bodom bola svätyňa boha. Obvykle boli zasväcované triádam bohov. Najprv sa stavali zo sušených nepálených tehál (Stará ríša), neskôr už z kameňa (Nová ríša)

Bol miestom kde sa realizovali obetiny pre Ka zosnulého panovníka, aby sa zabezpečilo pokračovanie ich večného života. Obrady sa slúžili už počas života panovníka, chrámy boli ústredným bodom stavieb postaveným pre kráľov božský „úrad“. Centrom chrámu bola socha kráľa. Z obdobia Novej ríše tento typ chrámu poznáme aj ako „Chrámy miliónov rokov“. Najstaršie zádušné chrámy mali jednoduché miestnosti priliehajúce k mastabám, tento trend pretrvával cca do konca II. dynastie. Od III. dynastie priliehal zádušný chrám k severnej strane pyramídy. Na jeho stavbu sa začína používať kameň, má dve nádvoria (ako príklad poslúžil zádušný chrám Džosera). Počas IV. dynastie sa mení lokalizácia zádušného chrámu, zo severnej strany „putuje“ na východnú, takže teraz ho vzostupná cesta spája s údolným chrámom (k najzachovalejším patrí Rachefov zádušný chrám). Nová ríša – zádušný chrám stojí oddelenie od hrobky panovníka, hrobka je situovaná do Údolia kráľov. Jeho miesto je zväčša na okraji púšte, vzdialené od hrobu, ide o skutočne majestátne stavby. Variáciou k zádušnému chrámu bol kenotaf, ktorý nájdeme napr. v Abydose (gr. Ebozev), ktorý bol úzko spojený s kultom zosnulého panovníka s bohmi a mal hlavne rituálny význam. Najstarší kenotaf patrí Senusretovi III. z 14. dynastie (Senvosret), najzachovalejší Sethimu I. z XIX. Dynastie

Bol zasvätený Reovi. Nápisy hovoria približne o šiestich slnečných chrámoch z V. dynastie, našli sa (zatiaľ) len 2. Tieto chrámy si dali postaviť prví šiesti panovníci V. dynastie, boli spojené s kultom slnečného boha v Heliopole. Najznámejšie slnečné chrámy: Userkafov v Abú Gurábe a Niuserreov v Abú Síre (časť Mennoferskej nekropoly). V dvoch slnečných chrámoch je možné vidieť zvyšky podstavcov obeliskov z kameňa a gigantický obetný oltár v podobe 4 hieroglyfov vyjadrujúcich hetep“ – obeť.

Sa na napĺňali slúžením obradov na vzdialenejšej strane hypostylu. K týmto obradom bol vyčlenený určitý počet kňazov a chrámových zamestnancov. Že ľudí pracujúcich pre chrám nebolo málo dokazuje aj súpis z Karnaku, hovoriaci že celkový počet osôb pracujúcich pre tento chrám je 81 322 (papyrus Harris, obdobie – 19. dynastia, vláda Ramzesa III.)

Už sme spomínali, že chrám bol akýmsi ekonomickým centrom danej lokality. Disponoval dokonca aj vlastnou hrádzou umožňujúcou prístup k rieke a lodnej doprave. K chrámu patrili vlastné pastviny, jatky, polia, pekárne, pivovary, kuchyne, lekárska služba, mumifikátori..... Väčšina hospodárskej produkcie putovala z vidieka do chrámov a chrámových komplexov pre ktoré boli tieto plodiny a tovary určené ako obetiny/dane. Bohom sa tak dostávalo početných a rozmanitých „jedál“. Návrat (obeh) obetín – väčšina poľnohospodárskej produkcie smerovala do chrámov na uspokojenie potrieb božského panteónu, ale značná časť obetín sa vracala späť ku kňazom, od ktorých putovala do ich rodín, k robotníkom a ľuďom závislým na chráme, napr. chudobným.

Súčasťou väčšiny chrámov bola aj škola, ktorá vzdelávala budúcich možných úradníkov či kňazov. Z Novej ríše sa zachovali priame zmienky o dvoch Vesetských chrámových školách, z ktorých jedna bola v chráme bohyne Mut (Karnak) a druhá v Ramesseu (zádušný komplex Ramzesa II.).V chráme sa nielen vzdelávalo, ale bolo to aj miesto archivácie dokumentácie a v nepokojných časoch aj potenciálne útočisko pre obyvateľstvo (napr. chrám v Medínet Habu do ktorého sa pri nepokojoch uchýlili robotníci z Dér el-Medíny).

Neoddeliteľnou súčasťou chrámu boli hudobníci a umelci. Starovekí Egypťania boli presvedčení, že bohovia nachádzajú v hudbe potešenie, ale že ešte radšej majú rôzne sviatky. Počas sviatkov a slávností vyniesli kňazi sochu boha z naosu, ale vždy bola skrytá pred zvedavými zrakmi pospolitého ľudu. Boh konal svoje cesty počas slávností a sviatkov v schránke v podobe bárky (bárková schránka). Počas procesie sa mohli ľudia radiť s orákulom, obracať sa naň s rozhodnutiami o spory...

Hem necer v preklade znamená služobník boží, mnohí ho však interpretujú ako kňaz. Väčšina egyptológov sa ale prikláňa k názoru, že nositelia označenia „hem necer“ nevyhnutne nemuseli patriť medzi kňazov, ale že označenie sa vzťahovalo na chrámový personál ako taký. Teda, že náležalo každému kto pre chráma teda boha pracoval, slúžil mu.
Kňazské fýlé - grécky výraz pre smeny a v starovekom Egypte to znamenalo systém striedania ľudí pracujúcich pre chrám. V praxi to vyzeralo tak, že jedna smena mesiac pracovala v chráme a potom sa tri mesiace venovala svojmu civilnému povolaniu. Takto v jednom roku pripadli na osobu pracujúcu pre chrám tri mesiace, zvyšok roka sa mohol dotyčný venovať svojmu povolaniu. Po skončení každej smeny nasledovala inventúra, ktorej súpis a zápis potvrdzoval že všetko je tam kde má byť a ako má byť. Práca pre chrám bola väčšinou výhodná, „zamestnanec“ dostával podiel z chrámových dávok v naturáliách, kňazi boli dokonca oslobodení od niektorých daní a nemuseli sa zúčastňovať nariadených prác pre štát (napr. kopanie a čistenie závlahových kanálov). Chrámový „zamestnanec“ nesmel byť od svojej práce pre chrám odvedený bez súhlasu veľkňaza, či panovníka ako sme spomenuli už v úvode. Kto by sa dopustil takého to prečinu (nariadil by napr. že chrámoví záhradníci musia ísť čistiť zavlažovacie kanály pri obci) stihol by ho vážny trest.
V chráme sa veľmi dbalo o čistotu nielen priestorov ale aj tela i duše. Čistotou museli byť preniknuté nielen obrady a priestory ale aj ľudia. Kňaz sa umýval 2x denne, musel byť hladko vyholení (na celom tele nesmel mať chĺpka), obrezaný a niekoľko dní pred vstupom do chrámu musel kňaz zachovávať sexuálnu abstinenciu. V chráme sa nesmel nosiť vlnený či kožený odev a sandále museli byť z papyrusu. Ústa si kňaz musel vyplachovať roztokom nátronu a telo natierať olejom. Vo vnútorných a vyhradených priestoroch chrámu sa smel pohybovať len zasvätený kňaz. Hierarchia chrámového kňažstva bola jasná a pevná. Na jej vrchole stál veľkňaz, nasledovali jeho zástupcovia a za nimi jednotliví kňazi.

Kto bol kto v kňazskej komunite:

Vaab – najnižšie postavený kňaz, zabezpečoval bežnú údržbu v chráme, dielňach, skladoch, vrátnici, pôsobil ako dverník, neušiel ani tým najpodradnejším činnostiam
Sem – asistoval pri záverečnom obrade pohrebu „otváraní úst“ odetý v leopardej koži.
Kňaz stolistý – umýval, odieval a kŕmil kultovú sochu boha.
Kňaz času – pravdepodobne astronóm, zostavovali kalendár slávností a procesií.
Kňaz učiteľ – v „per anch“ Dome života vyučoval čítanie, písanie, opisoval rukopisy, mnohý kňaz - učiteľ pracoval aj ako pisár.

Niektorí kňazi ovládali vykladanie snov a predpovedanie osudu. Kňaz musel prisahať, že nikdy nevyzradí tajomstvá a mystéria svojho chrámu.

Do priameho kontaktu s bohom neprišiel okrem panovníka a veľkňaza nikto. V podstate mal celý Egypt jediného veľkňaza – panovníka. Pretože ten však nemohol byť všade poveril výkonom svojej rituálno – riadiacej funkcie v chráme určitého človeka, ktorý bol v dôvernom kontakte s bohom. Ten mal v rukách obrovskú politickú a ekonomickú moc a tým aj vplyv. Riadil ekonomicky činný kolos, spadali pod neho tisícky ľudí. Veľmi dlho menoval veľkňaza panovník, neskôr sa však začala funkcia dediť z otca na syna a vplyv panovníka na veľkňazov slabol až sa dokonca úplne stratil. Ako sme už spomenuli „šéfom“ v chráme bol veľkňaz, označovaný aj ako Prvý prorok. Jeho zástupca pre veci ekonomické a organizačné (zásobovanie, dotácie, odvody obetín, obeh tovaru, spolupráca a koordinácia s úradníkmi) nosil titul Druhý prorok, po ňom nasledoval Tretí prorok a ak šlo o veľký chrám, alebo rozsiahlu činnosť tak nebol výnimkou ani Štvrtý ei dokonca Piaty prorok (Amonov chrám v Karnaku mal veľkňaza + štyroch zástupcov).
Dôkazom kam až to môže zájst keď sa veľkňaz vymkne spod panovníkových oprát je veľkňaz Hrihor (XXI. dynastia), sídliaci na juhu krajiny, ktorý používal formu titulatúry a kartuší náležiacu panovníkovi. Nikdy si ale neuzurpoval všetky právomoci panovníka.
Hierarchia vedenia chrámu:

Veľkňaz
Druhý prorok
Tretí prorok
Štvrtý prorok
Piaty prorok

Počas Starej ríše sa rozdeľovali významné posty, medzi nimi aj pozícia veľkňaza a Druhého proroka, hlavne medzi členov kráľovskej rodiny, neskôr sa to „uvoľnilo“ Ideálnym stavom by bol silný a úspešný panovník + lojálny veľkňaz, ale nie vždy tomu bolo tak. Niekedy panovník dokonca jasne „ťahal za kratší koniec“ (viď Hrihor).

Oslovenie „hemet necer“ označovalo manželku boha. Kňažky obvykle pochádzali z vyšších vrstiev spoločnosti. Počas Starej ríše sa titul „hemet necer“ používal v súvislosti s kultom bohyne Hathor. Výnimkou nebola ani žena veľkňažka. Vieme o veľkňažke bohyne Neit, Pachet či boha Thovta.Kňažky sa venovali okrem čítania a písania aj hudbe, tancu, umeleckým prácam, alebo tkaniu látok. Pri kulte Hathor sa uplatnili kňažky hudobníčky, kt. ako hudobný sprievod používali napr. sistrá. Funkciu „Amonovej speváčky“ obvykle zastávali manželky kňazov. Božská manželka – manželka veľkňaza Amon Rea nosila tento titul. K jej povinnostiam napr. patrilo vedenie chrámových tanečníc.
Plačky pri pohreboch – stelesňovali funkciu „Veľkého sokola“ (Eset) a „Malého sokola“ (Nebthet).
„Hemet – ka“ – kňažka zabezpečujúca obrady v kaplnkách hrobiek zosnulých
Manželka boha Amona – od 18. dynastie veľmi vplyvné označenie, ktoré nosila panovníkova dcéra sídliaca vo Vesete, aby tam zabezpečovala jeho vplyv. Od dôb Osorkona III. sa od nej vyžadoval celibát takže potomkov si musela adoptovať. Nosila aj titul s rituálnym významom „Ruka božia“ (v súlade s mýtom o samostvorení). V neskorom období mala dokonca väčšiu moc ako veľkňaz, spravovala Amonove pozemky, zamestnávala ľudí a disponovala obrovskými majetkami.

Už v počiatkoch sa stavali chrámy, ktoré boli pevnou a neodmysliteľnou súčasťou "klenotu Nílu" nielen ako rituálne miesto, či ekonomické alebo politické centrum, ale aj ako nádherný dôkaz šikovnosti a talentu tých ktorí ho vymysleli a postavili.