Na trón nastúpil po svojom Otcovi Sethim I. a už dva roky po svojom nástupe na trón vyrazil do boja - porazil Núbijcov, ktorí sa znovu zaradili pod egyptský vplyv a Líbyjcov, ktorí sa pokúsili využiť zmenu na egyptskom tróne a zaútočili.
Neuspeli. Oveľa väčším problémom však boli Chetiti na čele s ambicióznym panovníkom Muvattališom. Obe strany si nárokovali dnešnú severnú Sýriu, každý ju chcel zaradiť do svojej zóny vplyvu. V tomto istom roku vyslal panovník prieskumnú výpravu, aby si Chetitov "oťukal".
Tí však nedali Egypťanom dlho čakať na "odpoveď". Výsledkom ich aktivít bola početná protiegyptská koalícia. V piatom roku svojho panovania viedol Ramzes II. svoje vojská do Ázie, kde sústredil všetky vojenské sily. Schyľovalo sa k rozhodujúcemu boju. Egypťania prekročili hranice svojej krajiny pri Sile, prešli cez severnú Sýriu a o mesiac neskôr dorazili na vyvýšeniny nad pevnosťou Kadeš pri rieke Oron(es). Pri Kadeši sa schyľovalo k bitke, ktorá mala rozhodnúť o tom ako bude vyzerať mapa starovekého sveta. Ešte pred bitkou zajali egyptskí vojaci dvoch beduínov od ktorých sa dozvedeli, že Chetiti sú vraj ďaleko od Kadeša a pevnosti sú ľahko dobytné. Ramzes II. im uveril, bol presvedčený že Chetitov zastrašil tak že radšej ustúpili. Žiaľ, dvaja beduíni boli Chetitskí "agenti - spióni" a urobili čo mali - dezinformovali nepriateľa. Chetiti a ich spojenci boli totiž veľmi blízko (východne od Kadeša) a v obrovskom počte. Ramzes II. teda v čele Amonovej divízie vyrazil na Kadeš, zatiaľ čo Ptahova, a Sutechova divízia boli ešte ďaleko (vojská dokonca prechádzali cez Oron postupne a ich rozostup prakticky znemožňoval účinnú koordináciu a pomoc pri akcii). Panovník so svojou osobnou strážou (Šardanovia) sa nachádzal uprostred tábora, po jeho boku stál aj obľúbený lev "Zabijak nepriateľov", vojsko sa venovalo pravidelnej údržbe.
A do tohoto "pokoja" vpadli bez varovania prochetitské sily. Ich útok Egypťanov ochromil, panovníka obkľúčili nepriatelia a zvyšok vojska (Amonovej divízie) zachvátila panika - dali sa na útek. Panovník si len tak-tak stihol nasadiť brnenie, schmatnúť luk s vyskočiť na záprah nazývaný "Víťazstvo Vesetu".
Bol rozhodnutý nevzdať sa. V tejto ťažkej chvíli sa cítil sám, opustený a zradený. V podstate bol odsúdený na smrť a nechápal prečo. Vari ho zradil jeho otec boh Amon? Legenda hovorí, že panovník neplakal, ale bol pobúrený - prečo ho jeho otec boh nechal napospas nepriateľovi, keď on doteraz robil všetko pre jeho spokojnosť? Prečo ho necháva tak, vo chvíli keď ho jeho vlastné vojsko opustilo, prečo keď on Ramzess II. vie, že Amon je viac ako tisíc vojakov? Rozhorčenie akoby do panovníka vlialo nové sily. Už to nebol vodca takmer-porazenej armády, ale hnevom a odvahou planúci boh vojny Montu (Moncev) so silou Sutecha. A tak sa vrhol medzi nepriateľov rozsievajúc do ich radov skazu a smrť...
Legenda je jedna vec, realita druhá. Podľa všetkého mal Ramzes II. viac šťastia ako si vieme predstaviť. Po rieke za vojskom ešte išla malá armáda, ktorá dorazila do viac ako zmätočnej situácie, pre Egypťanov značne zle vyzerajúcej. Dorazivšia ale armáda neváhala a zapojila sa do boja. To prochetitské sily nečakali a značne ich to "rozhodilo". Karta sa obrátila priam zázračne - teraz to boli Egypťania, ktorí drvili a napokon aj rozdrvili nepriateľa. Chetitská rozpínavosť bola zastavená. Situácia akoby zastala na mŕtvom bode. Chetiti Kadeš nepustia, Egypťania sa doň nedostanú. Bitka vlastne nemala víťaza. Súperi odtiahli každý do svojej krajiny. V egyptských análoch (chrámové steny, nápisy, stély, maľby...) nájdeme oslavné opisy bitky pri Kadeši, kde vojsko na čele s panovníkom rozdrvilo nepriateľa a zahnalo ho preč. Egyptskí pisári spracovali bitku ako oslavu udatnosti, odvahy a neprekonateľnej sily syna boha Amona - Ramzesa II. Chetitské anály však priebeh udalosti zaznamenali vecne a bez nadŕžania jedným či druhým. Vďaka tomu máme aspoň čiastočný obraz o udalostiach pri Kadeši.