Nepriatelia starého Egypta
"Spútal hlavy Deviatich lukov ... zovrel ich do svojej päste, jeho sekera dopadla na ich hlavy..." text zo stély Sfingy faraóna Amenhotepa II.Od najstarších čias označovali Egypťania svojich nepriateľov ako "deväť lukov".Deväť preto, lebo je to výsledok 3x3, teda množina množín.
Všetko mimo nílskeho údolia považovali za chaos a obyvateľov takýchto oblastí za nepriateľov. Už v najstarších panovníckych hrobkách nájdeme takéto vyobrazenie panovníka ako drví svojich nepriateľov a dokazuje ľudu, že je schopný ho ochrániť a udržať krajinu v bezpečí a poriadku. Takéto "ukážky moci" sa prelínajú celými starovekými dejinami Egypta. Vizuálne vyobrazenie svojich nepriateľov sa stalo bežným prvkom, takže niekedy je veľmi obtiažne určiť čo je len rituálny text, čo rétorická referencia a čo záznam skutočnej historickej udalosti. Mnohé vyobrazenie bojov a bitiek nie sú výpoveďami o udalostiach ale ide o opisy starších scén.
Blízko hrobiek vo Vesete a Sakkáre (a tiež v núbijskej lokalite Mirgissa) boli objavené tzv. "Texty prekliatia", ktoré sú významným vodítkom pri objasňovaní mien egyptských nepriateľov. V núbijskom nálezisku boli dokonca objavené aj keramické veslá, hlinené figúrky spútaných zajatcov. Text obsahoval zoznam nepriateľských miest, skupín aj jednotlivcov ktorým Egypťania priali smažiť sa v pekle a večné zničenie. Nálezy boli úmyselne zničené - boli zlomené, predstavovali tak magické víťazstvo nad nepriateľmi.
NúbijciPočas celej svojej histórie považovali Egypťania Núbijcov za podliakov a darebákov. Najlepšie o tom vypovedá stéla Senusreta III. zo Smny:
"Nie sú to ľudia hodní úcty, sú to podliaci zbabelého srdca. Moje veličenstvo to videlo a nie je to nepravda. .... Do Núbie sa usporadúvali pravidelné kampane - či už ako zabezpečenie pracovnej sily, stád dobytka, vzácnej slonoviny, ebenu či pstrošej kože. A nesmieme zabúdať na zlato, ktoré bolo pre Egypt mimoriadne dôležité. Napokon sa Núbia stala provinciou Egypta (oblasť medzi Asuánom a Napatou). Spravoval ju miestodržiteľ označovaný ako "kráľovský syn Kuša". Kuš bolo egyptské označenie Núbie. Vyobrazenie Núbijcov ako zajatých a porazených nepriateľov počas celej egyptskej histórie nestratilo na "obľúbenosti", dokonca aj v období kedy mala táto oblasť svojho "faraóna".
Počas Starej a Strednej ríše udržiaval Egypt minimálny vojenský kontakt so západnou Áziou.
Hekau chasut alebo aj prichádzajúci z neznámych krajín pochádzali pravdepodobne z Ázie. Počas Druhého prechodného obdobia však Hyksósovia ovládli krajinu a k moci sa dostala dynastia cudzích panovníkov. Do Egypta priviedli kone, bojové vozy, zbrane z medenej zliatiny ... to všetko si Egypťania osvojili a úspešne používali. Z krajiny ich vyhnal až faraón Ahmose, ktorý tak zavŕšil snahu svojho otca Kamoseho a jeho manželky Ahotep (ozn. aj ako Iahotep). Toto obdobie je dodnes označované ako "chaos, zrada a temno". Zároveň to pre Egypťanov znamenalo priamu konfrontáciu s ďalším veľmi silným protivníkom okrem Levanty a Mittani (kt. neskôr nasledovali Chatti a Asýria).
Tjehenu alebo Tjemehu - také bolo označenie Líbyjcov v staroegypštine. Egypťania predpokladali, že títo nepriatelia nie sú z jednej rasy. Zobrazovali ich ako bradatých s tmavou pokožkou, svetlými vlasami a modrými očami. Lýbijčania boli polonomádi, atakovali (a čas od času aj okupovali) severozápad nílskeho údolia. Počas predynastického obdobia boli zobrazovaní na stenách chrámov ako porazení nepriatelia. Záznamy o kampaniach (ťaženiach) proti nim sú aj z obdobia Starej ríše (Snefru a Sahure viedli takéto kampane a zanechali o nich správy). V časoch Starej ríše boli podobne ako Núbijci symbolicky vyobrazovaní ako nepriatelia, ktorých si faraón podrobil a zničil. Takéto reliéfy nájdeme napríklad na stenách pohrebných chrámov Sahureho v Abúsire a Pepi II. v Sakkáre, v Neskorom období napr. na stenách Taharkovho chrámu v Kawe. Tu nájdeme aj scénu ako bol vodca Líbyjcov porazený egyptským faraónom a jeho žena a deti žobrú o milosť. Scény však nie sú originálne, ide o "prevzaté" vyobrazenia porážky nepriateľa. Napriek tomu, že čas od času sa proti nim robili výpravy, sú tieto scény skôr rituálneho charakteru. Počas Novej ríše však napríklad Merenptah alebo Ramzes III. museli reálne čeliť lýbijským inváznym nájazdom. Ako zajatci sa porazení vojaci nepriateľa dostávali do vojenských kolónií a neskôr aj do služby v armáde. Označovali ich ako Meshwesh. V spoločnosti však nepredstavovali žiadnu vplyvnú skupinu. Počas 22. dynastie sa im na nejaký čas podarilo ovládnuť Egypt, pri moci sa však neudržali.
Mittani, Chatti & AsýriaVäčšina egyptských konfliktov s ázijskými nepriateľmi pochádza z oblasti Kanáánu (dnešná Sýro-Palestína), ktorú sa snažili Egypťania kontrolovať a zahrnúť do svojej sféry vplyvu.
Znamenalo to dominanciu a pravdaže využitie bohatých prírodných zdrojov a obchodu. Išlo o oblasť od Stredozemného mora po poloostrov Sinai. Kanáán slúži ako nárazníkova oblasť pre obranu Egypta. O to isté však mali záujem aj Mittanci, Chetiti a pravdaže aj Asyrania. Počas Novej ríše bola sýrska oblasť križovatkou svetového obchodu s tovarom od Egejského mora až po Ugarit. Ak zvážime prirodzenú úrodnosť a bohaté prírodné zdroje oblasť "ponúkala" veľa dobyvateľom, ktorí toto všetko pravdaže chceli využiť vo svoj prospech. Preto sa od tretieho tisícročia ako synonymum sily chápala práve kontrola sýrskej oblasti. Nie je preto prekvapujúce, že kvoli získaniu a udržaniu moci a vplyvu v tejto strategicky vplyvnej a bohatej oblasti sa prelialo obrovské množstvo krvi Egypťanov, Mittancov či Chetitov.
Morské národy.
Mocenské boje o vplyv v sýrskej oblasti rozrušili rovnováhu mnohých národov.
Tie sa pod vplyvom udalostí "dali do pohybu" a začali hľadať najvhodnejšie miesto pre svoje nové pôsobenie.Spoločne sa stali známymi pod názvom "Ľudia mora" dnes označovaní ako "Morské národy". Po dobytí Levanty priniesli do oblasti okrem rodín a zvykov aj svoj dobytok s jasným zámerom usadiť sa. Niektoré skupiny boli identifikované ako Šardani, Šeklešovia, Lukkovia, Turshovia a Akiwashovia. Egypt zaznamenal niekoľko dobyvateľských "vĺn". Prvá dosiahla ďaleký juh - oázu Farafra a Kanopskú časť Nílu. Útoky ďalej pokračovali tak po zemi ako aj po vode a predstavovali ničivú silu nielen pre Egypťanov ale aj ostatných "hráčov" v regióne.
Napokon to nebol ani jeden z tradičných nepriateľov ríše na Níle, ktorý ju "dostal na kolená". Peržania boli vo svojej agresii tak strašní a ničiaci všetko pôvodné, že Egypťania vítali Alexandra Veľkého ako osloboditeľa. Zatiaľ čo sa Ptolemaiovci snažili aspoň čiastočne oživiť staré stradície už vlastne nebolo možné povedať, že krajina má faraóna ktorý si dokáže podrobiť nepriateľa. Peržania boli tou povestnou kockou domina, ktorá prispela k zániku jednej z najkrajších a najmocnejších ríší sveta.