Armáda
V Predynastickom období a počas Starej ríše nemal Egypt stálu armádu. Ak vyvstala potreba vojenského zásahu bolo vojsko regrútované spomedzi obyvyteľstva. Regrúti dostali zbrane a dostali sa pod velenie úradníkov, ktorí boli ich nadriadenými aj v civilnom živote. Ich zbraňami boli: bojové sekery, kyjaky, dýky; zbrane do diaľky reprezentovali luk & šíp, prak a kopija.
Technika výroby lukov a šípov bola na svoju dobu sofistikovaná. Pri výrobe sa Egypťania zamerali na hlbokú penetráciu pri naťahovaní luku tak, aby šíp dorazil do požadovanej vzdialenosti. Luky vyrábali z rozdielnych druhov dreva a kusov rohov, ktoré zliepali dokopy a spájali šľachami. Pre obyčajných vojakov boli určené obyčajné drevenné luky, štíty boli vyrábané zo zvieracej kože natiahnutej na drevenných rámoch.
Armáda doznala zásadných zmien po skončení Starej ríše, keď sa do jej služieb dali "profesionálni" žoldnieri bojujúci za odmenu. Boli platení zlatom a dostávali pôdu.
Bojové jednotky pozostávali z malých skupím rozdelených do podjednotiek. Muži formovali jednotku pod vedením vodcu. Jednotka v počte 100 vojakov bola rozdelená do 2 polovíc a každá polovica do 5 skupín. Celej jednotke velil veliteľ 1. skupiny 1. polovice, zatiaľ čo 2. polovica bola pod velením veliteľa 1. skupiny 2. polovice. Tento systém organizácie sa používal aj u pracovných jednotiek.
Výzbroj sa zrevolucionalizovala na počiatku Novej ríše. Hyksósi, ktorí na určité obdobie (2. prechodné obdobie) ovládli Egypt a do krajiny priviedli aj dovtedy neznáme zviera koňa a bojový voz, kt. pochádzali z ich ázijskej domoviny. Po skončení hyksóskej nadvlády začali panovníci Egypta "chovať" kone a začali formovať vlastné bojové jednotky v ktorých mal bojový voz svoje nezastupiteľné miesto. Bojový voz bol ťahaný dvomi koňmi a obsluhovaný dvomi mužmi, vozatajom a vojakom. Príslušníci vozatajstva boli vybavení skvostnými kombinovanými lukmi a dlhými šípmi s kovovými hrotmi uchovávanými v koženných tulcoch vo voze.
Žoldnieri sa postupom času sa stali bežnou praxou. Núbijci boli zvyčajne zaraďovaní ako lukostrelci a ľahkonohí Lýbijci ako pešiaci. Tieto kontingenty bojovali za peniaze pod velením svojich vlastných dôstojníkov. Egyptské vojsko sa počas tejto éry výrazne zlepšilo. Štíty sa teraz vyrábali z pevného dreva s bronzovou štítnou prackou, kopije mali dlhé bronzové hroty a vojaci boli čiastočne chránení helmami a kožennýmm brnením s brondzovými plátmi. Scimitar do armády priniesli ázijskí vojaci, stal sa zbraňou veľmi preferovanou v súbojoch zblízka.
Panovník bol najvyšším veliteľom armády, zatiaľ čo jednotlivé divízie armády môhli byť pod velením či už jeho synov, alebo vezírov, resp. ich synov.
Armádna logistika starovekého Egypta
Staroveký Egypt nemal žiadnu vojnovú loď a posily boli pravdepodobne prepravované za použitia lodí na Níle. Tieto "prepravné" lode boli chránené ozbrojenými strážami. Pre armádu boli veľmi dôležitými opernými a operačnými bodmi pevnosti, ktoré boli stavané za použitia všetkých vtedy dostupných poznatkov a možností. Plne rozvinuté pevnosti na Elefantíne (v tej dobe južného hraničného mesta) boli známe už v Predynastickom období.
Obranou pred ázijskými útokmi počas Starej ríše bol Kráľovský múr (alebo aj Múr kráľa), kt. bol neskôr nahradený hustým systémom pevností na južnej hranici. Najdôležitejšou základňou na východiskovom bode pre egyptské útoky na Sýriu bola pevnosť Sile ležiaca na najjužnejšej časti Delty.
Táto pevnosť bola vojenskou základňou, obchodným centrom a colným mestom v jednom. Bola to najdôležitejšia "bašta" - základňa egyptskej armády a bola vedená veliteľom pevnosti, ktorý v egyptskej hierarchii stál veľmi vysoko. Dvaja zástupcovia - delegáti a "armáda" pisárov a úradníckych dôstojníkov dohliadala na zásobovanie armádneho zboru. Dopravná logistika nepatrila k najľahším keď vezmeme do úvahy, že bolo treba prekrižovať východnú púšť, ktorá ale bola vzhľadom k situácii v Novej ríši pomerne často hendikepom, pretože Egypťania nemali prepravné vozy a v púšti by ich použitie spôsobovalo skôr problémy.
Zásoby boli prepravované na chrbtoch somárov a neskôr mulíc. Všetko dopravovali zvieratá, čo však znamenalo že na dlhšie vzdialenosti sa dopravilo len menšie množstvo nákladu, aby sa cieľ dosiahol v požadovanom čase (závažnými faktormi boli vzdialenosť, krmivo ...). To Egypťanov viedlo k tomu, že sa pokúšali veľa zásob prepravovať po mori a pokúsiť sa vylodiť zásoby pokiaľ možno priamo na mieste boja, alebo veľmi blízko. Tieto zásobovacie operácie boli pravdaže veľmi prísne strážené. Napriek tomu však existovali vysoké riziko straty vybavenia a zásob, alebo neskorej dodávky.
Toto posiľovalo egyptské pokusy o udržanie pevností v Sýrii, t.j. juh súčasnej hranice a treba povedať, že ich pokusy boli celkom úspešné. Kontrola prístavov & prístavných miest v Palestíne a Sýrii bola obzvlášť dôležitá. Vzhľadom na logistické potiaže a geografiu nebola v reále žiadna možnosť pochodovať na východ. Z tohoto dôvodu vytyčovali trasu buď nedobrovoľným pochodom cez púšť pozdĺž cesty niekoľkých existujúcich oáz alebo ľahšou ale dlhšou pobrežnou cestou. Ideálnou by bola tzv. morská cesta, ale egyptská vojenská námornícka zručnosť nebola práve na najvyššej úrovni čo však vedeli aj ich nepriatelia a neskôr to aj využili.
To však nijako nezmenšuje zásluhy egyptskej armády, alebo jej vtedajšiu bojaschopnosť. Egyptská armáda pod vedením faraóna bola pre cudzie mocnosti rozhodne obávaným a nepodceniteľným protivníkom. Do pohotovosti bola armáda uvádzaná aj v čase keď zomrel panovník a vlády sa ešte neujal nový. Nepriatelia sa však nepokúšali zaútočiť na Egypt, práve kôli tomu, že vedeli, že armáda je v stave najvyššej pohotovosti a systém pevností je na vysokej úrovni. Radšej vyčkali na menovanie nového panovníka, aby mohli zistiť kde budú slabiny jeho politiky smerom von z Egypta a ako by sa tieto slabiny dali využiť.